vyjsť z divadla a už nikdy nebyť ako predtým (?)

už nejaký čas si v hlave formulujem zoznam divadelných inscenácií, ktoré zmenili môj život. ani neviem prečo, mám takú potrebu o tom hovoriť a zdieľať ho, nie výhradne za účelom proma, skôr pre osobnejšie dôvody. ako keď potrebujete niekomu povedať, že ste sa zamilovali, alebo naopak, že trpíte. (možno z potreby nejako sa identifikovať?)
zoznam je krátky, ale stále otvorený. bez pátosu môžem povedať, že ide o inscenácie, ktoré pre mňa neboli len „kultúrnou udalosťou“, boli duchovným zážitkom, precitnutím. upozorňujem, že som väčšinu videl už dávnejšie a že moje dojmy a spomienky na ne sú výhradne subjektívne a absolútne nemám snahu opísať, čo sa v predstaveniach reálne udialo a o čom si myslím/prečítam že sú, ale o tom, čo znamenali pre mňa. čas, odstup, subjektivita a pamäť sú teda dôležitými účastníkmi tohto písania... majte to, prosím, napamäti.
p.s. tiež prosím autorov inscenácií/fotografií, aby ma nezažalovali za práva k fotkám, to by bol síce zaujímavý, ale celkom nepríjemný vývoj tejto...reflexie?
p.s.s. also, srry, ten otrasný rámček som na tie fotky nedal ja, to robí blogspot :/

tak teda, konečne, tu sú (v poradí, v akom som ich videl):

pavel zuštiak x palissimo: painted bird II AMIDST

imerzívna (alebo imerzná? už sa dohodnite...) a interaktívna tanečná inscenácia - prostredná časť trilógie, ktorá však funguje aj ako samostatné dielo. na motívy rovnomennej novely jerzyho kosińskeho, ktorá je naturalisticko-extrémna, ale v konečnom dôsledku nesmierne humanistická. chlapec, ktorého „ukryli“ pred vojnou na vidiek, spoznáva zvrátenosti ľudského primitivizmu, zaostalosti, násilia. takisto jedna z najzásadnejších kníh v mojom živote. z predstavenia na kiosku v žiline si pamätám tieto dojmy: dotyk, tanečníci medzi ľuďmi, priestorová dynamika, vytváranie ciest, mapy a cesty, ktoré vznikajú a premieňajú sa priamo predo mnou, rodina, vzťahy, trojka, dvojka, samota a znova cesta a naďalej cesta.
zoskupenie palissimo funguje, bohužiaľ, napriek slovenským koreňom prevažne v new yorku, takže zvyšné dva diely sa mi vidieť nepodarilo. painted bird síce v programe na rok 2019 palissimo nemá, ale ak budete mať možnosť, choďte na hocčo a dajte vedieť, ako bolo. (ale určite super)

palissimo.org/dates/

farma v jeskyni: SCLAVI/emigrantova pieseň

mal som dilemu, či názov inscenácie napísať česky alebo slovensky, keďže súbor je medzinárodný (okrem slovenska a čiech v ňom má zastúpenie aj francúzsko, maďarsko, poľsko, tibet...), režisér je slovák, tvoria v prahe, info sú buď v češtine alebo v angličtine, ale keďže je inscenácia zo slovenského prostredia, dovolil som si názov inscenácie poslovenčiť. opäť tanečné divadlo. inšpirované príbehmi a fragmentmi kultúry východného slovenska z čias slovenskej/európskej migrácie za prácou do ameriky. príbeh anonymného gastarbeitera, ktorý sa po rokoch za veľkou mlákou vracia do rodnej dediny, jeho miesto je však už zabraté, nikam sa nehodí, nikam nepasuje, všetci naňho akoby zabudli. kde je vlastne doma? dokáže čas a vzdialenosť všetko zamazať? dokážeme zabudnúť?
tvorcovia v diskusii povedali, že je každé predstavenie na minútu rovnako dlhé - vďaka svojej konštantnej rytmickosti a presnému temporytmu (ak to číta nejaký akademik, tak pardon, že hádžem výrazy kade-tade).
farma je pre mňa o koncentrovanom prenesení skúsenosti, ktorá v človeku aktivuje čosi živočíšne, primárne, ale zároveň veľmi empatické, rozumové. uchované dojmy: tlak, železo, hrdza, folklór, pieseň, dynamika, strach, odcudzenie.
„soundtrack“ si niekedy pustím len tak, je neuveriteľný. https://farmavjeskyni.bandcamp.com/album/sclavi-the-song-of-an-emigrant
reprízy síce zatiaľ nie sú naplánované, ale treba sledovať program na fb/webe farmy a ísť na hociktorú inscenáciu, ja idem najbližšie na útočište

farminthecave.com

med a prach: domov, eros, viera

prvá (a zatiaľ viac-menej jediná) bábková inscenácia, (ktorú som videl naživo), ktorá je pre mňa dôkazom, že bábky nie sú mŕtve. práve naopak, v domov, eros, viera nesú a prenášajú informácie, ktoré by v „činohre“, nazdávam sa, nebolo možné preniesť - tak, ako to robí tanec v ostatných spomínaných inscenáciách. tieto bábky nie sú ilustráciou, majú dušu, majú v sebe niečo staré, archetypálne, nehovoria príbeh, hovoria žitie. v tejto inscenácii mám spomedzi všetkých spomínaných najväčší problém vytiahnuť spätne nejaký „naratív“, uvažujem o nej skôr ako o „scénickej úvahe“/metafore. názov tu však je zrejme absolútne výstižný - domov, eros, viera, ide teda o akúsi esenciu života. o lásku, rodenie, zomieranie, túženie, dúfanie. vďaka abstraktnosti bábok a práce s nimi (ako aj s ďalšími prostriedkami) je tu obsiahnutých množstvo línií a tém, možností čítania a interpretácie. ja si pamätám vtáka, nádej, dych, dom, slovo, krok, spev, strach, krv, hrôzu, mechanickosť, túžbu, vieru a domov. a červenú farbu stekajúcu po plexiskle.
repríz som sa síce zatiaľ nedopátral, ale ak budete sledovať med a prach na fb, tak by vám nemalo nič ujsť.

facebook.com/pg/medaprach/

petra tejnorová, jaro viňarský a kol.

tento zážitok považujem asi za najbytostnejší, aký som v divadle zažil. diváci sedia v kruhu, v strede ktorého sú traja tanečníci/performeri, ktorí sú a nie sú žiadnymi postavami. začínajú ako traja ľudia pohybujúci sa/tancujúci v takto vymedzenom priestore. nie sú nikým, za nikoho sa nechcú vydávať, nie sme v divadle, nič nám nechcú povedať, len sa hýbu a čas plynie. postupne si dávajú rôzne „mená“ - nie konkrétne, skôr abstraktné, stávajú sa alegorickými postavami (pamätám si napr. Pýcha a Viera, ale možno si vymýšľam) a vytvárajú medzi sebou vzťahy. ale zároveň sú vždy „len“ tromi tanečníkmi a my o nich môžeme a nemusíme uvažovať ako o jednotlivých pojmoch. možno sú deťmi stratenými v lese, ktoré však hlboko vo vnútri poznajú cestu von (parafráza z inscenácie). možno som to ja a môj frajer a jeho mama, alebo môj otec, jeho otec a jeho mama, alebo proste jaro, nathan a tereza. a petra. celý čas mám pocit, že je to predstavenie na mieru, že nie je možné, aby každý divák videl to isté, pretože vyťahuje čosi z môjho podvedomia, čosi tak osobné a individuálne, až sa to zrejme zjavne stáva čímsi univerzálnym. v tomto prípade sa môj dojem - to, čo sa z neho uchovalo - absolútne zhoduje s prvou vetou popisu inscenácie, ktorá hovorí, že you are here je „fyzický průvodce přítomností, lidskými vztahy a jinými dobrodružstvími“. 

inscenácia je, nanešťastie, už po derniére, ale ak budete sledovať jej tvorcov, určite vás povedú k podobne nezabudnuteľným zážitkom.

sláva daubnerová: untitled

autorská performance inšpirovaná fascinujúcim životom a najmä fascinujúcim dielom fotografky francesci woodman. nejde však o biografiu, ale o subjektívnu štúdiu diela americkej fotografky a životných udalostí, z ktorých vychádzajú/mohli by vychádzať. inscenácia o samote, izolácii, genialite/vyšinutosti, sexualite, dominantnej ženskej energii, pominuteľnosti (a) okamihu. ticho, koncentrácia, obraz, blik, slovo, blik, ticho, napätie, strach, samota, túžba, ticho, blik. na jednej strane večnosť obrazu-fotografie, na druhej okamžitá a zákonitá dočasnosť a jedinečnosť pohybu/divadla. sláva daubnerová nikoho nepresviedča o tom, čo si francesa woodman myslela alebo cítila. hovorí, čo si mohla myslieť a čo mohla cítiť, a v tom je jej spracovanie unikátne. že so mnou komunikuje na úrovni človek-človek radšej ako učiteľ-žiak/poučený-neznalý.

koncentrovaný je nie len prejav a pohyb, ale aj každý zvuk, každá javisková prítomnosť rekvizity, jej pôsobenia a vplyvu na priestor. ako zrkadlová miestnosť, v ktorej sa nič neskryje, každú vec vidíte z rôznych uhlov a strácate predstavu o tom, čo je realita - ako woodmanovej fotografie. ako jej život a jeho záver. ako diera v plátne.
táto inscenácia sa určite ešte bude hrať, najpravdepodobnejšie v a4-ke, takže treba sledovať web alebo slávin fb

facebook.com/SlavaDaubnerova/


napriek tomu, že som nevidel zas tak veľa zahraničných produkcií (české považujem za domáce), som neskutočne rád, že sú všetky tieto projekty aj česko-slovenské. nie z nejakého patriotského dôvodu, to nie, skôr mi to dodáva nádej a vieru, že žijem v prostredí, kde kultúrne komunikujeme o zásadných témach, a to spôsobom, ktorý sa dokáže človeka dotknúť tak bytostne, ako sa tieto diela dotkli mňa.... tak čo, nabudúce filmy?

môj najvýstižnejší životopis:

na okne mám rastliny - 

listy, ktoré keď začnú kvitnúť, tak im tie kvety odstrihnem -

a výber z básní Mily Haugovej. 

toľko ku mne.

bývam v centre

a centrá sú špecifické.

jediné, čo si o nich trúfam vyhlásiť, je, 

že v nich človek nemá na nič čas

-ani na smútok 

odkedy bývam v centre, naučil som sa piť kávu a alkohol každý deň a v akomkoľvek čase, 

za nič z toho nie som rád, ale poručenobohu, čo človek narobí…

a je čas a je nečas 

naučil som sa, že nikdy nebudem nikde načas

a ak náhodou áno, tak tam túžim nebyť

viem, že ak zostanem v posteli,

všetko mi ujde,

no nakoniec mi zas tak nevadí dívať sa na chrbty 

a súťaže

Poviedka, Mladá poviedka, Mliečne zuby, Hviezdoslavov Kubín…

a človek už sa začína pozerať aj po tých Beniakových Chynoranoch, Dilongovej Trstenej a pýta sa sám seba, či by bola veľká prostitúcia, keby jedno ráno nevyliezal opitý z Účka, ale z vlaku smerom na súťaž v prednese duchovnej poézie, a pýta sa sám seba, koľko známych asi tú Súdnu sieň uvidí, ale poznáte to, známi si také veci vždy nejako nájdu…

a ajfony a meky a eplvoče, to je dokopy nejakých 2300, na to musím byť ja v práci 575 hodín, to by som ale nemohol byť patologický odchádzač… ešte sú tu rodičia - jeden mesiac každý, to je celkom veľa času

a je čas a je nečas a je polčas

ale tiež čískejky, ktoré v centre stoja toľko, že za to mám doma-doma celý obed aj s malou kofolou, 

hm, malé kofoly.

malá kofola a polovičná bageta. 

celé dni len švihadlo, betón a slnko.

je náročné uschovať si v centre spomienky,

človek akoby na ne nikdy nemal dosť miesta

niečo musí vyhodiť a občas, v chvate, vyhodí aj niečo, čo by nechcel

a potom sa mu to všetko deje odznova

veľká inventúra deravých spomienok

horúčky

tečúce práčky

slzy

horiace panvice

boľavé zuby

radosti

kde si?

kde je kto?

niekto

ale na druhý deň je vždy lepšie

na druhý deň znamená ísť do školy

stretnúť sa s kamarátmi

niečo si prečítať

niečo vidieť a počuť

niekam ísť

a potom sú dĺžky

a vyhliadky a sny, ktorým sa v centre verí proste ľahšie

to je nesporné

sú prajdy a sú rajdy a k tejto téme viac písať nebudem.

som ja a som cigáň

nepotrebujem domov, to som zistil

môžem kočovať

a skartovať spomienky

aj raz za mesiac

a môžem kráčať a kráčať

to kým môžem, je to fajn.

kým je na to čas.

tyrkysová a introspektívna retrospektíva (ft. Alok Vaid-Menon)

Často si spomeniem na to, ako som si v druhom ročníku na gympli zafarbil vlasy namodro. Nie že by to bol sám o sebe nejaký fantastický zážitok, no s tým obdobím mám spojených niekoľko kľúčových uvedomení a presvedčení o ľudskej rase, minimálne teda o jedincoch, ktorí ma obklopujú, respektíve obklopovali.
Vždy nám niekto hovoril „stredná škola je najlepšie obdobie tvojho života“, a teda mám pocit, že títo ľudia nemohli byť viac vedľa. Pre mňa bol deň, keď som si prišiel po maturitné vysvedčenie jedným z najkrajších za uplynulých 13 rokov. O školách, na ktoré som chodil (myslím základnú a strednú), si myslím, že sú to pomýlené komunistické inštitúcie vnárajúce deti do depresií, deštruujúce tvorivosť. Bum. Samozrejme, je môj zážitok subjektívny a individuálny, a musím povedať aj, že som sa na škole stretol aj so skvelými ľuďmi, s ktorými by som chcel udržať kontakt po zvyšok života, no ich počet je vo výraznom nepomere k tým, na ktorých sa intenzívne snažím zabudnúť. Jasné, že sú pípls, ktorí na školu spomínajú s úsmevom. Ja sa však od väčšiny takto nastavených ľudí cítim veľmi vzdialene, azda preto, že to obyčajne neboli extravagantné buzerantky, precitlivení umelci (nemám rád to slovo, ale je to skratka), depresívni intelektuáli, nešťastné a zranené polosiroty, „snílci“... Takí boli totiž moji priatelia a taký som bol ja. Aspoň spätne tak vnímam svoje vnútro, ktoré zrejme nie vždy korešpondovalo s tým, čo sa dostalo na povrch. Pamätám si, že som sa v škole začal prvý krát cítiť nepríjemne asi v treťom ročníku na základnej, keď sa so mnou moje dve najlepšie kamarátky prestali rozprávať, pretože im ich mamy povedali, že je divné kamarátiť sa s chlapcom.  Pamätám si, ako sme boli na plaveckom výcviku - ošarpaná červeno-oranžová plaváreň (tá farebná kombinácia sa mi nespája s ničím pozitívnym, to na tú budovu rovno môžu napísať „postavili ma komunisti a tí ma aj naďalej držia na nohách“); plaváreň na konci mesta, len tak, pri ceste pred supermarketom; sterilné prostredie a divný zápach; nahá koža, do ktorej ten zápach akoby prenikal, teda aspoň do tej mojej; moja koža mi prišla vždy nahejšia ako koža iných; zrak a sluch ako zaliaty vodou, hoci ešte len kráčam popri bazéne; nemilosrdné slnečné svetlo - nástroj usvedčenia z niečoho, o čom neviem, či som to spravil... Pamätám si, ako mi jedna zakomplexovaná piča v prvom ročníku na rovinu povedala, že neznáša umelcov, a keďže bola táto piča profesorka, tak nás - divadelníkov - vždy strašne dusila. Ale to je len moja optika, keby ste zavolali dievčaťu, čo jej raz za pol roka kúpilo nesku a toffife, a chodila k jej mamičke na manikúru,  naše pohľady by sa zrejme rozišli. Tá istá piča sedela o štyri roky neskôr v mojej maturitnej komisii a pri gratulácii k výsledkom našej skupiny nezabudla podotknúť, že by som to na jednotku nedal, keby som si nevytiahol takú ľahkú otázku.
 Nechcem tu písať o šikane. Nemám pocit, že by som ju zažil, alebo som teda nikdy nemíňal svoj vzácny čas, aby som si niečo také všímal. (#sorrynotsorry) Chcem hovoriť o tom, že keď si človek, alebo možno nie človek, možno len keď som si ja zafarbil vlasy namodro, dostával som sa do situácií, kedy som strácal pocit ľudskej hodnoty. Sám si hovorím, aká blbosť, sú to vlasy, ktoré sú modré - na pár mesiacov, mám 17 rokov a mám modré vlasy, nikto sa z toho neposerie. Nie som žiadny sociálny experiment, som človek, ktorý mal modré vlasy. Ale tam a vtedy, v 35 tisícovom meste, na „elitnej“ strednej škole to neboli vlasy, bola to akási priepustka. Voľný lístok, ktorý som poskytol všetkým navôkol, aby sa ku mne správali ako k nábytku. Neviem, možno som si vlasy po tom farbení umýval tak dlho, že som s prebytočnou farbou zo seba zmyl aj ľudskosť, možno odtiekla niekam preč, ale pre uzavretý systém podzemnej vody a filtrácie mesta som sa ňou o pár týždňov znova osprchoval, neviem. A možno sa vlastne nikto nesprával inak, len tá modrosť rozšírila moju všímavosť.
Keď som prvý krát vošiel do triedy namodro, niekto vykríkol: „on má modré vlasy!“ Vlastne mi to príde spätne smiešne a absurdné, nikto v triede nebol nevidiaci, a keďže som vždy chodil neskoro, každý môj príchod zaregistroval, a zrejme si aj každý všimol, že mám vlasy a že sú modré a že také doteraz neboli. Keď som chodil po chodbách, neznámi ľudia stále zvolávali „on má modré vlasy“, „on nie je normálny“, teda, chápem, že to robili, ale zarážal ma spôsob, akým to robili, akoby som neexistoval, nedali si tú námahu, ktorú prejavili obyčajne, za čias vlasov prirodzených, aby si to povedali, keď zájdem za roh, potichu, oni sa na mňa dívali, vyzerali ako spomalené ryby, ktoré niečo šokovalo - otvorili ústa, ukázali na mňa prstom a zakričali „on má modré vlasy“, ale ja som vedel, že mám modré vlasy.
Keď hovorím „oni“, myslím prevažne ostatných spolužiakov z iných tried, no paradoxne, najväčší rozruch vyvolali modré vlasy medzi profesormi. Raz som triednemu profesorovi povedal o bývalej riaditeľke, že je podľa mňa milá a on mi odpovedal, že by som to netvrdil, keby som vedel, že si ma chcela pre modré vlasy zavolať do riaditeľne, ale údajne jej dohovoril. Môj triedny vždy tvrdil, že je farboslepý, a hoci farboslepý nebol, bola to jeho najlepšia vlastnosť.
Gag celého vtipu s vlasmi sa dostavil, keď som si ich už zafarbil načierno, pretože mi začali vyrastať, a tento prechod nebol esteticky vôbec lichotivý. Takže som sa v škole objavil s vlasmi čiernymi a chodby boli zrazu plné usmievavých profesoriek, na chodbách vládol starý známy všeobecný ruch, minula ma jedna učiteľka, s ktorou som sa ani nikdy nerozprával, neučila ma, nepoznal som jej meno a ona zrejme nepoznala moje, nikdy som si nevšimol, že by mi venovala akúkoľvek pozornosť, no keď ma tentokrát míňala, doširoka sa usmiala, chytila ma za plece a povedala: „No vidíš. Oveľa lepšie.“
Alok Vaid-Menon: Daň ulice*
*túto báseň som napísal ako ponuku pre všetkých, ktorí ma na
dnes na ulici na mňa neznámy muž ukázal prstom a povedal
„čo to kurva je?“
chcel som sa otočiť,
povedať mu, že mám tieto šaty z výpredaja
a toto telo som dostal zdarma,
no som nútený za oboje platiť
pre neho a všetkých jemu podobných
(voľne prebásnené z anglického originálu aktivistu, vizuálneho umelca a performance artistu Aloka Vaid-Menona zo zbierky Femme in Public, ktorá nie je v zozname povinnej literatúry na žiadnej škole )


 ulici obťažujú. Je mi ľúto, že nás učili, že jediný spôsob, 
ako uľaviť sebe, je ublížiť druhému

Warsan Shire: Rozhovor o domove (v deportačnom centre)

/preložené svojpomocne na kolene z anglického originálu/

Hm, myslím, že ma domov vyvrhol. Tie výpadky pamäti a zákazy vychádzania sú ako jazyk proti vypadnutému zubu. Bože, vieš aké je ťažké hovoriť o dni, kedy ťa tvoje vlastné mesto ťahalo za vlasy popri starej väznici, popri školských bránach, popri horiacich torzách vztýčených na žrdi ako vlajka? Keď stretnem ďalších ako ja, rozoznám tú túžbu, tú stratu, pripomienku popola v ich tvárach. Nikto neopúšťa domov, pokiaľ domov nie je v ústach žraloka. Niesol som v ústach tú starú hymnu tak dlho, že už tam nie je miesto pre inú pieseň, iný jazyk, či inú reč. Poznám hanbu, ktorá ťa pokryje, celkom pohltí. V hoteli na letisku som skrčil svoj pas a zjedol som ho. Napchal som sa jazykom, ktorý si nemôžem dovoliť zabudnúť. 

Pýtajú sa, ako som sa sem dostal. Nie je to snáď vidno na mojom tele? Líbijská púšť červená telami emigrantov, nafúknutý Adénsky záliv, mesto Rím bez bundy. Dúfam, že tá cesta mala väčší význam ako len prejdené míle, pretože všetky moje deti sú na vode. Nazdával som sa, že je more bezpečnejšie ako súš. Chcem sa s niekým milovať, no moje vlasy smrdia ako vojna, beh a beh. Chcel by som si ľahnúť, no tieto krajiny sú ako strýkovia, ktorí sa ťa dotýkajú, keď si mladý a spíš. Pozri sa na tie hranice peniace v ústach zlomených a zúfalých tiel. Som farba horúceho slnka na tvári, pozostatky mojej matky neboli nikdy pochované. Strávi som dni a noci v bruchu nákladiaku a vyšiel som z neho zmenený. Niekedy mám pocit, akoby na sebe nosil moje telo niekto iný.

Viem len pár vecí, ak mám byť úprimný. Neviem kam idem, to, odkiaľ som prišiel sa tiež vytráca, nie som tu vítaný a moja krása tu nie je krásna. Moje telo spaľuje hanba ne-príslušnoti, moje telo je spaľujúce. Som hriech spomienky, a zároveň absencia pamäte. Sledujem správy a moje ústa sa náhle stanú umývadlom krvi. Tie linky, tie dotazníky, ľudia pri stoloch, vizitky, úrady pre migráciu, tie pohľady na ulici, ten chlad, ktorý sa mi zarýva až do kostí, nočné kurzy angličtiny, tá vzdialenosť od domovu. Ale Alhalmudilah, to všetko je lepšie ako zápach horiacej ženy alebo nákladiak plný mužov, ktorí vyzerajú ako môj otec, ktorí mi trhajú nechty a zuby, štrnásť mužov medzi mojimi nohami, alebo zbraň, alebo sľub, alebo lož, alebo jeho meno, alebo jeho mužstvo v mojich ústach.

Počúvam ich hovoriť choď domov, počúvam ich hovoriť skurvení imigranti, skurvení utečenci. Sú naozaj tak arogantní? Azda nevedia, že stabilita je ako milenka so sladkými ústami so sladkými ústami na tvojom tele v jedinej sekunde ; v ďalšiu už si záchvev ležiaci na zemi prikrytý troskami a starou menou čakajúcou na svoj návrat. Všetko, čo môžem povedať je, že som tiež býval ako ty, tá apatia, tá ľútosť, to nevďačné umiestnenie a teraz je môj domov ústami žraloka, teraz je môj domov hlaveň zbrane. Uvidíme sa na druhej strane.

strach alebo prvý dôkaz jeho existencie, ktorá je absolútne bezpohlavná, nemá rasu ani krvnú skupinu, len existuje a požiera

Prvú noc sa mi snívalo, že na sídlisku v našom meste vznikla moslimská komunita. Keď som po dlhej dobe prišiel na návštevu k rodičom a venčil som psa, nechtiac, ako to v snoch býva, som sa do tej časti zatúľal. Paneláky vyzerali hrozne. Z okien viseli bizarné koberce a šatky, boli porozbíjané, všetko bolo zapratané, okná plné hláv, zahalených hláv a holých hrudníkov. A do toho môj našampónovaný pes. Nič sa tam nestalo. Ale len keď to zapisujem, mám z toho husiu kožu.

Druhú noc sa mi snívalo, že som v metre. Som v metre a vonku explodovala bomba. Cítim strach, no je zmiešaný so...vzrušením? Možno mám v sebe kúsok nenapraviteľného dobrodruha ako každý chlapec. Alebo mi v tom sychravom svete prišiel aj atentát čiastočne ako vykúpenie? No možno som si len uvedomoval, že je to sen. Že mám možnosť bezpečne ten atentát prežiť. Teroristi podivného vzhľadu, akoby neurčitého, no jednoznačne exotického, mi boli v pätách. Videl som im do tvárí. Zvláštne, že v takej príležitosti si človek všimne okamžite oči. Nezameria sa na účes, zadok, postavu. Vidí len oči. Vidí ich akoby priamo pred sebou, veľké vyzývavé oči, v ktorých je čosi ako...pobavenie? Unikám. Unikol som. Bežím cez modernú metropolu a teroristi sú mi v pätách, no nedočiahnu. Nedostrelia. Na vedľajšej ulici je polícia, no ja, ako to v snoch býva, bežím do tmy.

Tretiu noc sa mi snívalo, že som v mori. Vo veľmi plytkom mori, musím sa plaziť po lakťoch, aby som bol celým telom vo vode. A zrazu počujem krátky arabský výkrik, tie dobre známe slová, akoby išlo o slogan dajakej reklamy. Telo sa mi vo vode spomalene napne, no myseľ je tentokrát striktná - som v mori. V nejakom snovom mori, ktoré však pokojne môže byť v snovej Afrike, kde to proste znamená, že Boh je veľký. Tí ľudia to neprestanú hovoriť pre európsku skepsu. Proste je Boh veľký. Nič viac to neznamená. Napriek tomu sa z mora všetci plazia preč. Plazia sa preč ako smiešne korytnačky, nedokážu vstať, sú príliš pomalí, traja muži v absurdných, geograficko-politicko-spoločensky absolútne nepresne vybájených odevoch bezstarostne prechádzajú po hladine vody. Absolútne ľahučko. Je im absolutne ľahučko. Vtedy pochopím, že mojou jedinou nádejou je...stiahnuť sa do panciera. Preklápam sa na chrbát a čakám. Muž vo farebnom turbane sa na mňa priateľsky usmeje. Chvíľu nado mnou len nehybne stojí. Potom sa ku mne skloní, pobozkáme sa na ústa, necudne, opäť sa zdvihne a venuje mi ďalší úsmev. Potom, potom ide ďalej. Je po všetkom.

Štvrtú noc sa mi nesnívalo nič.



//ďakujem všetkým básnickým súťažiam pre mladých, že som ich nevyhral, ani nezískal žiadne ocenenie, a tak to tu môžem už slobodne publikovať, naďalej bez nároku na honorár a pozvánku na večer víťazov so slávnostným posedením a studeným bufetom//

za tento príspevok mi nepatrí žiadne uznanie, je to len prepis rozhovoru z električky. ale ďakujem.

Máte na niečo Baloga?

Jeeežiš, máme. Na angličtinu. Ja viem, že on nevie po anglicky, lebo on je taký maďarský Slovák pomýlený a my sme tam kukali telku.

Tak takto si sa stal študentom roka?

Ne, tak ja som došiel za ním a on mi dal celú písomku, odkedy máme Račkovú tak mám štvorky. A jednu päťku, ale to polovičnú, lebo som nemal domácu.

Ale šak on je v pohode, on ti ani nič nespraví.

Ja som počul, že oni sú len prvý rok prísni.

No nás Ondrejkovičová len podporuje v pičovinách.

Lebo šetci hovorili, že sa na tej škole nič neučí, tak mňa to prekvapilo.

A ideš na vysokú? 

No, asi jop.

A čo tam?

Idem sa strihať tam niekam.

Kam?

Neviem, no ne na Obchodnú, ale niekam tam. Si to dám do google maps.

A to sa musíš do mesta strihať?

Jo, lebo všade ma napiču ostrihajú. 

Takú špatu jak je Tereza som ješte nevidel.

To je jedno, že je špatná, ale ona je krava. Ja som takú kravu ešte nevidel.

Čo ona, ale jej mamka. Však dojde do obchodu a kúpi si tri balíky čipsov.

Čo, je tučná?

Ne, neni, ale je krava. Vieš jak sa volá na fejsbuku? Nejaká bohyňa či čo.

Bohyňa lásky? 

Šak ja som s ňou bol vonku.

A čo ste robili?

Vtedy, keď sme zbili Martina.

Jakého Martina?

Menšíka.

Vy ste zbili Menšíka?

No a kto?

Šak šetci. Ja, Milan, Vojto Ondrík, oný(,)Pepe, Dušan, proste šetci, celá partia.

A prečo?

Šak lebo je jebnutý. Písal Dominikovi, a predtým jeho frajerke, tak to tam začali riešiť, že čo bolo, lebo on rozprával, že nič také jej nepísal, no ale že aj na snpachate jej posielal niečo, ale on je jebnutý, to som ja akože vedel, že všetci s ním mali problém už dlhšie, vieš šak lebo on aj na telesnej sa správa jak jebnutý, proste už sme ho mali dosť. On vkuse sa tvári, že je chudáčik, že ho faulovali sa tam vála po zemi, a potom po škole už v Brawe tancuje jak jebnutý, vieš. No a aj tam sa stretol s tou Katou, tak Dominik už sa nasral a jebol mu tam, lebo to sme boli na tej chate, vieš. No a on doňho začal ešte hučať.

Kto? Martin? Do Dominika? Fúha, to by som si netrúfol.

No, začal tam vrieskať a chcel sa biť. Tak sme ho chytili s chlapcami a sme ho zložili, hej tá týpkyňa vyzerá jak Táňa ne?

Ale totálne.

Vy kokoti, šak to je Táňa.