Posledné Bezmyšlienkovité myšlienky (aneb Bezmyšlienkovité myšlienky III)

A nakoniec káčatko, ktorému rozumiem najmenej, hovorí: „Ľudia zvyčajne pohŕdajú všetkým, čím naozaj som," preruší, aby si mohlo nasadiť princeznovskú korunku a hopskať si po lúčke. Ostatné káčatká škaredo zazerajú. Odhodí korunku. „Nepáči sa im, že je vo mne čosi jemné. Akýsi kvietok s ružovými piestikmi a pestrofarebným okvetím rozvoniavajúci všade navôkol. Nepáči sa im, že ich agresivita mi je cudzia."

Suroví

Surovosť v prvotnom význame. Nie ľudská hrubosť, ale ozajstná surovosť mäsa, tovaru, hliny.
ŤUK->VIDEO

Bezmyšlienkovité myšlienky II

Ďalšie škaredé káčatko hovorí: ,,Hnevám sa? Nie. Ja sa len bojím. Mám úžasných priateľov, ktorí so mnou trávia čas, chodia so mnou von, bavia sa na mne, myslia si, že som vtipná. Ale ja viem, že ma väčšina z nich v skutočnosti odsudzuje. Bojím sa. Niekedy sa bojím ísť von, aby ma nejaký magor, čo má v hlave prázdno, nezbil. Áno, bojím sa. A možno sa trochu hnevám. Asi sa hnevám. Dobre, ja sa hnevám. Hnevám sa. Hnevám. Hnevám sa! Áno..." No a čo, že je to klišé? Milujem klišé.

Ujec

Len tak, vo vlaku

Pán v nálade:„Roman, počúvaj ma, ale ty si taký divný."
Ja: „Myslíte?"
Pán v nálade: „Čo? Ty mi nevykaj!"
Ja: „Aha. Tak, prečo myslíš?"
Pán v nálade: „Lebo ty vyzeráš taký..."
Ja: „Áno?"
Pán v nálade: „...bifľoš."
Ja: „Aha. Keď len bifľoš..."
Pán v nálade: „Dáš si bagetu?"
Ja: „Nie, ďakujem."
Pán v nálade: „Ale, nerob mi nervy....A borovičku?"
Ja: „Nie, ďakujem."
Pán v nálade: „Uf, ešteže tak, lebo už som všetku vypil... Teda Burdy (alebo "burdy"?) ju vypil."
Ja: „Iste."
Pán v nálade: „Roman sa volá aj môj syn. Nevidel som ho už dvadsať rokov."
Ja: „To je smutné... Je?"
Pán v nálade: „Ani nie. Teba som nevidel štyridsať tri rokov a o nič som neprišiel."

Ak nie si decko, vieš čo chceš a hlavne-si normálny, môžeme byť priatelia

Lenže ja som decko.
                      A zrejme navždy budem.
Vlastne ani neviem čo chcem.
                      Zvyčajne.
Normálny tiež nie som.
                   Ale nikdy by som ani nechcel byť.

Neviniatko

Len tak, v kaderníctve

Sedím v kresle v kaderníckom salóne, počúvam rozhovor mladých kaderníčok so zákazníčkou:
„Marcela, toto si čítala?"
„Čo?"
„No, že 'Rómom na Slovensku bude daná druhá šanca'"
„Hej, čítala. Mala som dosť."
„A na čo im bude daná druhá šanca? Zase na kradnutie? Treba ich vyplieniť, nie šance im dávať."
„Presne... To moja spolužiačka ich vkuse obraňuje, že ich nemám odsudzovať a neviem čo."
„Aha. Lenže tvoja spolužiačka nevie, aké to je pracovať a zarábať na niekoho."
„Presne... Mici podrž si to, kým sa mi zohreje kulma."
„Politikovia a cigáni, tí nás najviac okrádajú."
„Tak, tak. Pracujúci ľudia živia zlodejské kurvy. Ja by som ich dala na jeden ostrov a vystrieľala spolu s Nemcami a buzerantmi. Na čo to je?"
„Asi tak... Kde je rozprašovač?"
Len napäto prehĺtam a čakám, kedy mi Mici zabodne nožnice do krku.