Unisex nálepka Tancujúci hroch alebo Čo je pre mňa splnený sen...

Andrew Motion: TANCUJÚCI HROCH
V našej krajine nie sme dobrí ku zvieratám.
Pes je pes, čo na tom, že sedí a 
prosí či skáče cez oheň; a medveď 
na bicykli vás chce stále zožrať.
Z mojej straty ilúzií, myslím vidíte, 
že mám isté skúsenosti-takže keď vám poviem,
že tento príbeh ma rozrušil, neignorujte ma.

Je ťažké naučiť hrocha tancovať. 
Chce to večnosť. Nerastú na stromoch 
a kúpa takého hrocha znamenala, že náš skromný cirkus 
si ďalší rok vystačil so zamoleným levom
a predal dva spievajúce tulene. Keď prišiel, 
náš hroch, žral ako posadnutý.
A to sranie! V jednom kuse hnačky, zúrivo pritom 
kmital chvostom a všade to rozprskával. 
Musím priznať, že som ho hneď chcel predať
alebo premeniť na exotické koše na papier.

Nikoli však usúdil, že sa to naučí. Deň čo deň,
a niekedy aj noc čo noc sme počúvali 
Tanec Cukrovej víly (s bičovým 
obligátom), ako švitorí z jeho stanu, a Hýb sa! 
Hýb sa!, kým on poskakoval po slame, 
akoby mu horeli šľapaje. Hroch schopný úsudku 
si zaiste pomyslel, že sa zbláznil, takže podľa mňa 
asi z ľútosti ho začal napodobňovať-
učil sa nemotorne bokom poskakovať, šuchtavo sa otočiť 
a triumfálne sa skydnúď (jeho úklon).

Takto to aspoň vyzeralo, 
keď prvý raz tancoval pred publikom-
v jeden letný večer v akomsi zapadákove, 
ktorý sme našli náhodou na predhorí,
teplý vzduch s vôňou chmeľu, plný  komárov vial 
popod zvinuté dvere stanu
a ľudia boli ohromení tým poskakovaním, otočením 
a skydnutím, ktoré sme my pokladali za nič, 
no im pripadali ako zázrak.

Možno aj bol. Dozaista ho všetci milovali, dokonca aj keď sa leto skončilo a my sme sa vrátili vystupovať domov, do hlavného mesta, kde sme na zázraky zvyknutí. Na premiére pod hviezdami v parku exceloval pred prezidentom a na sekundu, myslím, sa na bucľatých zadných labách dokonca aj dvihol.
Nato Nikoli povedal, že nie je do tohto sveta 

nadlho, a hoci mal pravdu, jeho filozofia

nestačila zabrániť, aby mu od požiaru, ktorý zachvátil raz v noci začiatkom nového roka hrochovu ohradu
a upálil ho, nepuklo srdce.

Žijeme v krajine, kde sa zvieratá veľmi nerátajú, 

ako som už povedal. Ale památám sa, ako sa vtackal do mojej 

          dodávky,

keď uhasili plamene a obrovská zdochlina šla, kam šla, chytil ma za plece, 

naklonil sa blízko ku mne v žltej žiare mojej vratkej petrolejky a povedal:
Viem, samozrejme že bol zbytočný ten jeho tanec.

Viem. Ale Boh nad tým bol nádherný!
Nádherný! Boh!-alebo také čosi.

Už sme mladí?...

Vita incerta, mors certissima

Život je neistý, smrť je najistejšia.

Mapa posledných dní obety a fialiek...

-instatné morské panny
-predvarený kraken
-pravda spočíva v jednorohých šteniatkach
-jednorohé šteniatka nemajú rady trojrohé muchy
-kockový cukor je skryštalizovaný jednorožec
-kockový cukor sa nerád tvári, že je kockový cukor (pretože vlastne nie je kockový cukor)
-poškvrnená alej zármutku
-lentilka si a na lentilku sa obrátiš!
-zaslepená pomstou a oblakmi
-na druhej strane svetelného kruhu
-ak ťa desí jediná vec, Raimund čoskoro vymyslí ďalšie tri
-usmrtení klietkou na vtáčiky
-až keď sa posledný človek zmení na citrus, je proces popomarančenia hotový
-krutá bolestivosť slova orbitál
...

Verba volant, scripta manet

Povedané uletí, napísané pretrvá.

Koža

Viac ako hudba...

Poznáte ten typ piesní, ktoré pôsobia ako ventil? Pustíte si ich po náročnom dni, poplačete si pri nich, zasmejete sa, rozhýbete, uvoľníte všetko nahromadené, ich hlboký text vám v spojení s hlasom ich interpreta vyvoláva zimomriavky. Pre mňa sú takými dlhodobo tieto štyri piesne (nižšie). Majú v mojej hudobnej knižnici stále miesto a neohrozene sledujú, ako rôzne iné prichádzajú a odchádzajú. Raz začas, si ich jednoducho musím pustiť, sú to piesne, ktoré ma nikdy neomrzia. Chcem sa o ne s vami podeliť, tak tu sú :)

Zraniteľný...

Práve keď nás spaľuje, nevidíme

Akosi často strácame PIN kód od vlastného vnútra.

Akosi často kladieme na polozborený oltár nádeje

obhryzené rebrá obety.

Vytrvalo,

až na dno,

do poslednej nitky nervu,

po samotný akt brieždenia.

A ja sa pýtam, či nám Boh nedal slnko...

-P.H.Baričák

Prvoplán

Salem-prológ

V jeden deň, každý prestupný rok na Svätojánsku noc, sa salemské sestry stretnú na najvyššom kopci pôdy, na ktorej pred mnohými rokmi vysoký plameň zahalil telá ich pramatiek do smrtiaceho závoja a zanechal na ich pamiatku len dymiaci popol, aby si uctili svoj pôvod. Ťažko povedať, či dobrovoľne. Sila, ktorá ich sem ťahá, je ako inštinkt sťahovavých vtákov. Dovlečie ich sem ako na vôdzke uchytenej o ich rebrá z akéhokoľvek kúta sveta, toto je ich Rím a v tomto čase ich akákoľvek cesta, na ktorú sa vyberú, zavedie práve sem. Na miesto, kde v túto vzácnu noc ešte vždy počuť výkriky a plač, ale aj preklínanie, žalmický spev či modlitby horiacich hrdiel, pod ktorými pulzovala krv namiešaná v kotle protivníka Baránkovho. Nevedno odkedy sa potomkyne prvej salemskej hriešnice na týchto miestach stretávajú, no isté je, že tak bude, až kým posledná z nich nepominie.

Všetky ženy prídu v túto noc v čiernych voľných šatách, s veľkými závojmi, plášťami, či vlečkami, počkajú až sa na oblohe rozsypú hviezdy a zapália obrovskú vatru. Svojím spevom a tancom potom žehnajú salemským ženám, ktoré kvôli bosoráctvu, ale často aj bezdôvodne vzbĺkli na hranici, boli popravené, či utopené. Len zriedkakedy počas roka na toto miesto vkročí noha obyčajného človeka, nie to ešte pobožného. Navôkol nie je nič videnia hodné. Teda okrem rituálov tejto noci, v ktorú však na tieto kopce nepríde nikto, nedokáže prísť nikto, kto nie je potomkom žien paktujúcich s rohatým.

17.5.1965 (moja poviedka)...

V živom plote Fildiemayerovcov, zo strany suseda-pána McObrama je včelie hniezdo. Obrovitááánske. Bzukot je taký hlasný, že ho počuť až do Klarisinej izby-a tá je teda pekne ďaleko! Ujo Fildiemayer-Klarisin ocko sa už znova háda s pánom McObramom, aby s hniezdom niečo urobil, ešte než sa "deťom" niečo stane. Neviem, koho myslí tými "deťami". My s Klarisou sme už veľkí dobrodruhovia. A dnes sa im to chystáme dokázať!
Ja a Klarisa sedíme na studenej drevenej podlahe Klarisinej izby, ktorá je celkom hore, v kedysi červej izbe, s výhľadom na maštaľ a so zvukovou kulisou "pre deti nebezpečných ôs". Klarisa už asi 20 minút kreslí na veľký kus látky rúžom tety Fildiemayerovej podrobnú mapu našej trasy a zdôvodňuje mi jednotlivé kroky postupu rôznymi fyzikálnymi zákonitosťami. Nerozumiem jej ani slovo, no napriek tomu nadšene prikyvujem.

Ako je to teda s tými jednorožcami...

Každý, kto ma pozná osobne, vie, že milujem jednorožce. Často o nich hovorím, spájam ich s rôznymi osobami a udalosťami. Tento článok je veľmi osobným a doteraz nezdieľaným vysvetlením, čo pre mňa jednorožce znamenajú. Všetko, o čom nižšie píšem, sú moje intuitívne pocity a názory, nič uchopiteľné, ani nejako dokázateľné. Nie je to pravda, nie je to ani lož. Nie je to správne, ani nesprávne. Nie je to naozaj, ani vymyslené. To je podstatou jednorožcov.

Kar

(Hra na) záchranu umenia...

Pred pár dňami som pri prezeraní news feedov na facebooku narazil na zaujímavý status. Citujem: "Hráme hru. Udržujeme umenie živé. (Niekto) mi vybral umelca (meno umelca) a ja som si spomedzi jeho tvorby vybral/a toto dielo. Daj like a vyberiem ti umelca tiež."

Pite Janu, ona má dušu!

Včera som mu napísal: „...Teraz ulietavam na takej, že 'Baby Bella'. Nie je najlepšia, ale má charakter. Jedna z najlepších je asi komerčná Lucka.

Poviem ti niečo dôverné. Jeden čas som mal takú zvláštnu obsesiu na ochutené Jany. 

Obchod s (belostným) bielym mäsom...

Anne Geddes je austrálska fotografka, ktorá sa preslávila roztomilými fotografiami bábätiek v zvieratkovských kostýmoch, detičiek obklopených kvietkami alebo fotkami vyjadrujúcimi lásku medzi rodičmi a dieťatkom. Proste krása. (Áno, tiež mi napadlo, či to nie je pedofília). Každopádne, tie fotky sú absolutely cute :). Podľa týchto fotografií sa (neprekvapivo, veď treba vyťažiť maximum) vyrábajú rôzne kalendáre, puzzle, fotoalbumy,... a bábiky. Bábiky. Bábiky od Anne Geddes. Práve tieto umelohmotné zlatúchy sú poháňajúcou problematikou pre tento článok.

Kto ste?...

Tento gýčový blog vzniká v dôsledku osobných pohnútok a dotláčania zo strany priateľov a známych a netuším o čom je. Zrejme o mne, mojom živote (alebo čo to je), o mojich pohľadoch a názoroch, o realite aj fikcii, o zábave i poznaní, o povrchnostiach aj o hĺbke.