Potom som počul vietor ako hrá na škáry medzi nedosadajúcimi dveroľuďmi. Nie metaforicky, ako to býva v básňach. Vietor naozaj hral, vydával hlasný vysoký tón, ktorý stúpol ešte o niečo vyššie, keď som vytvoril prievan otvorením náprotivných dverí, resp. portálu. Slovo dvere by sa podľa mňa nemalo používať na každý obdĺžnikový útvar vysiaci na pántoch vpúšťajúci nás do nového priestoru. Dveroľudia stávajú pred mojimi DVERAMI, no nepozývajú ma, rovno ma ťahajú, tlačia, hádžu, sácajú, ušliapavajú a kričia a bežia a bežia a bežia, ale čo beží, to neleží...
Leží. Svetlo dopadajúce do temnej pivničnej chodby leží na zemi, ale pritom beží, rýchlo kmitá, akoby morzeovkou vyznačoval do toho chladného betónu P-O-D V-S-T-U-P P-O-D P-O-D: ťuk, ťuk, ťuky-ťuky, ťukity-ťuk,... Bez hanby priznávam-váhal som, no odbočil som. Odbočil som a vyšiel som po bolesťoschodoch k dveroľuďom. Už som sa naťahoval po kľučke, keď ma ten kokot už naozaj nasral. Zrýchleným krokom som prebehol k portálu a buchnutím som ho zavrel. Portál tupo doskočil do pántov a otriasavo zadunel. Vietor konečne prestal hrať.