Srdce radodajka

,,Roman, konečne je na tom tvojom blogu trochu lásky." -R

Nie často tu uvažujem. Ale dnes musím. Keď hľadám ilustrácie ku svojím melancholickým/depresívnym/agresívnym/podobne negatívne smerovaným myšlienkobásňotextom, spravidla mi stačí prejsť pár fotiek/obrazov, ktoré mám uložené v notebooku a okamžite naďabím na niečo vhodné. Problém nastáva, keď v tých zriedkavejších okamihoch napíšem niečo radostné (pretože to spravidla radšej žijem, než o tom píšem). Zrovna dnes, keď som hľadal výtvarné spestrenie mojich aktuálnych pocitov, sa mi dlhooooo nedarilo natrafiť na nič, čo by ma naozaj oslovilo. V tom som si spomenul na svoj nedávny telefonát s jednou divadelnou kritičkou. Hľadal som totižto nejakú súčasnú komédiu, no Alica (kritička) mi povedala, že v súčastnosti sa komédie nepíšu. A tak som sa nad tým zamyslel. Asi je pravda, že ľudia sa uchýlili skôr k sťažovaniu sa a bojovaniu, hoci je to v mnohých otázkach absurdné. Lásku a porozumenie podľa mňa možno docieliť jedine ich ospevovaním, nikdy nie bojovaním. A preto píšem toto. Dnes je môj deň radosti. Dnes má moje srdce erekciu.

óda na mňa a každého teba
Povedali mi, že to bude bolieť.

Od očakávaní cez zamilovanie sa až po sex a všetko za ním...

Ale mňa to nebolelo.

Ak áno, tak sa mi bolesť cestou do mozgu zamenila s akousi napätou rozkošou.

Je málo pocitov ako tento.

Je málo dní ako boli tieto.

A je len málo ľudí, akými sme my.

“Obaja sme krásni” pretisne cez moje pery, a keby mi vtedy došlo,

aká ohromná pravda to je, asi by ma ňou

zadusimiloval.

Som sebecký, pretože sa kvôli nemu obetujem.

On zas obetuje svoj spánok
(a napnutú pleť okolo očí)

aby ma mohol rozmaznávať.

A tým “ma” myslím naozaj mňa.

Nie moje plecia, boky, ústa; ba ani nos, hoci sa mu zdá tak očarujúci -

všetky tie priehlbinky a výrastky ukryl pod mňa a bozkával mňa.
Akoby bol prvý zo všetkých ľudí a iných - vysnívaných tvorov,

ktorý rozosieval bozky na všetky moje smery.

Bez rozdielov.

Bez premýšľania.

(Takmer) Bez všetkého 

-okrem jeho a mňa.

Žiadny kompromis

Žiadna spravodlivosť
Nič podobné plánu.

Jednoducho sme (boli?) len on, ja a naše detské túžby.

Akékoľvek otázky zodpovedali naše telá ešte pred ich vyslovením.

(Alebo operátor na čísle 901264)

V tej jedinej chvíli neexistovali žiadne neistoty,
len naša opatrná, ale neoblomná viera.
A načo by sme sa čokoľvek pýtali?
Koho?

Nemáme sa čo pýtať, pretože my môžeme žiť.
Žiť, túžiť, ublížiť, priblížiť,... zatajiť a "odtajniť".
To všetko môžeme.

Pretože sme obaja
tak strašne krásni.

Občas hovoria 

buď taký a onaký, ale nebuď hentaký

Inokedy zas

ty si taký a hentaký, kiežby si bol radšej onaký

Ako má potom človek vedieť

ktorý z takých, onakých a hentakých 

vlastne je,

keď mu povedia zakaždým niečo iné?

MI-LO-VAL SOM ŤA

MI-LO-VAL SOM TIE DNI S TEBOU

MI-LO-VAL TIE ROZHOVORY, FILMY, JEDLO, VÝHĽADY, POHĽADY, DOTYKY

a bozky

Neviem, či už som ťa domiloval.

Iba viem, že si preč.

A to nemilujem.

Aké zvláštne je, keď jediné cudzie ruky láskajú telo milšie ako tisícky partnerov, priateľov, milencov a iných záväzných tvorov. Viazaných skôr na môj penis, než na mňa. Aký rozdiel je, keď sa v noci zobudíš na lásku alebo na násilie. Aký rozdiel je byť nevyspatý, pretože ťa budia bozky alebo ťa niekto vystrkuje za okraj. Aký rozdiel?… Aký teda?

To je jedno. Pretože keď ten rozdiel mohol niečo zmeniť, nepoznal som ho. A dnes… Dnes už je to akoby si mi na svete zostal jediný TY a tá nekonečná neha.
                                          ***

Toto hladí moju dušu...Veľmi nežne. Takmer opatrne.