nedeľa 24. mája 2015

Desiderium et domus

Vo vlaku.
Chlapec má hlavu sklonenú do lona druhého chlapca.
Občas im nad hlavami zaštrngocú ušká na kabáty.
Vonku je poliam zle a slnko sa už asi pred dvoma týždňami obesilo.
Ľudia si chodia po mňa ako mravce
A rozoberajú ma na kúsky,
z ktorých si potom pozliepajú hniezdo.
Každý domov vyrástol na hore zlepených tiel.
Možno preto je vo mne toto teplo.
Možno práve preto sa ten chlapec sklonil,
lebo mu je zle zo šklbavých výkrikov toho slnka.
Keď ma každý spoj koľajníc priblíži o milimeter bližšie. 
K nemu.
Dva kúsky nehy v kupé pre postihnutých.
(Po tom, ako život vypointoval fór s krívajúicimi ľuďmi prechodom vozíčkara,
neverím na náhody.)