*A v tej chvíli si je si istý, hoci si na to vôbec nespomína, že zabil vtáka. Keby mu tento-tak trochu donkichotský hrdina žijúci v otupenej realite-teraz povedal, že spolu ako deti svojvoľne vzlietli do kozmu, prisahámvačku, veril by. Chvíľu tam tak čupel a počúval, ako mu v zkrehnutých ušiach zurčí krv. Netuší, ako sa v tejto tme dostane späť. Hlavou mu prejde aj vopred zavrhnutá myšlienka, že by jednoducho vošiel do toho stanu a spal tam. S ním. S priateľom z detstva. Namiesto toho dopíja posledný dúšok čaju a pomaly sa dvíha. Na tvári mu zahrá niečo ako úsmev. Mávne rukou na pozdrav a vôbec si nie je istý, či ho hnedovlasá škvrna, ktorá ich pozorovala, mohla vidieť, no on bontón dodržal. Potom pokojne vykročil naproti noci pripomínajúcej detstvo.*