Urbánna poézia je Modré z neba v zelenom štúdiu
Urbánna poézia je hlučná romantika v Petržalke
Urbánna poézia je komín tak vysoký, že tlačí Boha do oka
Urbánna poézia ja Dunaj zarastený prístavmi
Urbánna poézia je ponižujúci, ale našťastie anonymný sex bez predohry
- a hlavne, bez dohry.
Urbánna poézia sú pilulky proti plaču.
Urbánna poézia je žena-muž-muž-žena-žena-muž
Urbánna poézia je prales v Auparku
Urbánna poézia je keď prvou asociáciou k slovu "duša" je koleso
Urbánna poézia je život, z ktorého nevzíde nič
- ibaže by ju oplodnili umelo.
Urbánna poézia je dieťa držiace iphone v dvoch rukách
Urbánna poézia je civilizovaný svet plný necivilizovaných ľudí
Urbánna poézia je sen o nočných morách predmestia
Urbánna poézia je skinhed plačúci nad mŕtvym psom
Urbánna poézia je poézia v urbánnosti
-rovnako ako urbánnosť v poézii.
Urbánna poézia je facka
Na to najmilovanejšie miesto.
***
Netvrdím, že ma Boh ignoruje, iba že doposiaľ považoval všetky moje prosby za nepodstatné.
Mamine vytrhané nechty sú zachytené v sitku umývadla.
Steny sú prázdne a sterilne biele - až na miesta, kde kedysi viseli obrazy, rôznofarebné skrinky a plazmová televízia.
V celom dome necítiť žiadnu vôňu, ani pach, len dusivosť usadeného prachu. Presne ako to býva na miestach, ktoré už dávno opustili. Z neodstrániteľných častí domu - teda stien a vstavaných skríň a nábytku, ktorý by už našiel využitie nanajvýš ako vatra na oheň, občas počuť zvuky. Drnčanie budíka a jeho následné zaklapnutie, šuchtanie papúč po mahagónovej podlahe, stekanie vody a šúchanie kefky o zuby, cinknutie mikrovlnky, klipnutie opasku, štrkot kľúčov, buch dverí, tuc srdca,... Všetko to tu ešte vždy počuť. Nepredvídateľne, ale zreteľne. Jediným zvukom, ktorý neživé pozostatky nášho domova nedokážu vytvoriť, je hlas ľudí. Nie zreprodukovať ho. Vytvoriť. V tomto domove sa totiž ľudia nezhovárali. Každý z nich sa smial, plakal, pýtal, odpovedal, čítal, žil, hovoril, ale nikdy nie s tým druhým. Nikdy nie so mnou.
Ich hlasy, rovnako opatrné a neosobné do seba vrážajú, no neodpovedajú na seba, akoby mali na svojich abstraktných očiach klapky.
Jar, leto, jeseň, zima, jaro-leto-jeseňo-zima, jarletojeseňzima. Striedajú sa za oknami a hádžu v rôznych častiach dňa na desivo širokú podlahu veľké tiene. Len podľa ich tvaru a pohybu viem, čo sa asi deje vonku. Domov je v neustálom pohybe, točí sa a zmenšuje sa, no napriek tomu sa ku mne nepribližuje. Občas v ňom zaznie hudba. Povedomá, no nerospoznateľná, len akýsi nekonkrétny melodický úryvok, nápoveda ku spomienke, ktorá však nenávratne zmizla.