V ten deň si poletoval nad mojím sépiovým mestom na obrovskom pegasovi a ja som bol presvedčený o tom, že sa pri tom doširoka usmievaš. Napriek tomu, že okrídlený kôň nad takým nenápadným mestom nepreletí každý deň, ste ty a tvoj nepárnokopytný priateľ nevzbudili veľa rozruchu. Zrejme preto, že pegasa videli iba deti. A tie ich vidia jednostaj, takže ich ohúrenie z vášho preletu rýchlo zatienilo niečo iné, poprípade im ich striktne racionálni rodičia nepresvedčivo prikývli, že áno, určite tam bol koník s krídlami, čím ich účinne presvedčili, že ich detské hlavičky si obraz iba vymysleli. Ale deti ťa videli. Videli ťa deti a ja. Čo sa navzájom asi úplne nevylučuje, minimálne z právneho hľadiska. Rozdiel medzi deťmi a mnou však spočíva v tom, že deti videli pegasa. Ja som videl teba. Teda, nedovidel som na teba, lebo som práve ako naschvál nemal kontaktné šošovky, ale je predsa nespochybniteľné, že muž, ktorý sa vezie na pegasovi so slnkom opretým v chrbte, musí byť jednoducho očarujúci po každej stránke! Určite si veľmi láskavý, pozorný, milý, obetavý, rozkošný,... tak ako vo filmoch! Alebo to možno bolo iba tou vzdialenosťou a v skutočnosti si obyčajný kokot. Neviem. Ale deti ti to žrali.
školská
Teloooooooo.
Kde je moje telooo?
Pomoooooc!
Zem!
Jej magnetická príťažlivosť!
Výbuchy mozgu...
Trosky ...
Rozkladám sa
A znovu skladám
Ako fénix
Donekonečna
A
Neúnavne.
Aby som
ešte dlho
Mohol trpieť
Na Zemi
Tu
V škole.
Každý utorok a piatok presúvam svoje telo po koľajniciach primitívnej túžby do tunelov z dlaní cudzích mužov. Niektoré trasy sa periodicky opakujú, po iných koľajach prejdem naopak len jediný raz. Žiadna z ciest však nie je jednosmerná. Do domovskej stanice sa človek vždy vráti...