Náhle verím v Boha.
Padám k jeho členkom
a neutíchajúc ho prosím:
Milostivý Bože,…
óóóóó óóóóó
obetujem napravím
nedopusť zabránim
žiadam…odpusti
túžim.…nech
sľubujem
Bože
ja
A Boh sa len díva.
Ticho a pokojne, ako vždy.
Nechtami sa zúfalo zarývam do jeho mäsa,
no preňho som len ako morská vlnka,
obmývajúca členky jeho bosých nôh.
Ktoré podnikli už toľko uvážených krokov.
***
Vidím Boha, ako kráča.
(more mu obmýva členky)
Je zhrbený a kymáca sa.
No nikdy nespadne.
Každému kroku venuje priam
závratnú sústredivosť.
Chrbát, na ktorom nás nesie,
je už premočený od potu.
Ako chátrajúca drevenica na mori.
Lepkavá a mäkká, no neopísateľne pokojná.
Ale Boh kráča ďalej. Oveľa ďalej, do nedohľadna!
***
…A ja ho teraz prosím, aby mi neodoprel možnosť, kráčať ďalej po jeho boku…