vyjsť z divadla a už nikdy nebyť ako predtým (?)

už nejaký čas si v hlave formulujem zoznam divadelných inscenácií, ktoré zmenili môj život. ani neviem prečo, mám takú potrebu o tom hovoriť a zdieľať ho, nie výhradne za účelom proma, skôr pre osobnejšie dôvody. ako keď potrebujete niekomu povedať, že ste sa zamilovali, alebo naopak, že trpíte. (možno z potreby nejako sa identifikovať?)
zoznam je krátky, ale stále otvorený. bez pátosu môžem povedať, že ide o inscenácie, ktoré pre mňa neboli len „kultúrnou udalosťou“, boli duchovným zážitkom, precitnutím. upozorňujem, že som väčšinu videl už dávnejšie a že moje dojmy a spomienky na ne sú výhradne subjektívne a absolútne nemám snahu opísať, čo sa v predstaveniach reálne udialo a o čom si myslím/prečítam že sú, ale o tom, čo znamenali pre mňa. čas, odstup, subjektivita a pamäť sú teda dôležitými účastníkmi tohto písania... majte to, prosím, napamäti.
p.s. tiež prosím autorov inscenácií/fotografií, aby ma nezažalovali za práva k fotkám, to by bol síce zaujímavý, ale celkom nepríjemný vývoj tejto...reflexie?
p.s.s. also, srry, ten otrasný rámček som na tie fotky nedal ja, to robí blogspot :/

tak teda, konečne, tu sú (v poradí, v akom som ich videl):

pavel zuštiak x palissimo: painted bird II AMIDST

imerzívna (alebo imerzná? už sa dohodnite...) a interaktívna tanečná inscenácia - prostredná časť trilógie, ktorá však funguje aj ako samostatné dielo. na motívy rovnomennej novely jerzyho kosińskeho, ktorá je naturalisticko-extrémna, ale v konečnom dôsledku nesmierne humanistická. chlapec, ktorého „ukryli“ pred vojnou na vidiek, spoznáva zvrátenosti ľudského primitivizmu, zaostalosti, násilia. takisto jedna z najzásadnejších kníh v mojom živote. z predstavenia na kiosku v žiline si pamätám tieto dojmy: dotyk, tanečníci medzi ľuďmi, priestorová dynamika, vytváranie ciest, mapy a cesty, ktoré vznikajú a premieňajú sa priamo predo mnou, rodina, vzťahy, trojka, dvojka, samota a znova cesta a naďalej cesta.
zoskupenie palissimo funguje, bohužiaľ, napriek slovenským koreňom prevažne v new yorku, takže zvyšné dva diely sa mi vidieť nepodarilo. painted bird síce v programe na rok 2019 palissimo nemá, ale ak budete mať možnosť, choďte na hocčo a dajte vedieť, ako bolo. (ale určite super)

palissimo.org/dates/

farma v jeskyni: SCLAVI/emigrantova pieseň

mal som dilemu, či názov inscenácie napísať česky alebo slovensky, keďže súbor je medzinárodný (okrem slovenska a čiech v ňom má zastúpenie aj francúzsko, maďarsko, poľsko, tibet...), režisér je slovák, tvoria v prahe, info sú buď v češtine alebo v angličtine, ale keďže je inscenácia zo slovenského prostredia, dovolil som si názov inscenácie poslovenčiť. opäť tanečné divadlo. inšpirované príbehmi a fragmentmi kultúry východného slovenska z čias slovenskej/európskej migrácie za prácou do ameriky. príbeh anonymného gastarbeitera, ktorý sa po rokoch za veľkou mlákou vracia do rodnej dediny, jeho miesto je však už zabraté, nikam sa nehodí, nikam nepasuje, všetci naňho akoby zabudli. kde je vlastne doma? dokáže čas a vzdialenosť všetko zamazať? dokážeme zabudnúť?
tvorcovia v diskusii povedali, že je každé predstavenie na minútu rovnako dlhé - vďaka svojej konštantnej rytmickosti a presnému temporytmu (ak to číta nejaký akademik, tak pardon, že hádžem výrazy kade-tade).
farma je pre mňa o koncentrovanom prenesení skúsenosti, ktorá v človeku aktivuje čosi živočíšne, primárne, ale zároveň veľmi empatické, rozumové. uchované dojmy: tlak, železo, hrdza, folklór, pieseň, dynamika, strach, odcudzenie.
„soundtrack“ si niekedy pustím len tak, je neuveriteľný. https://farmavjeskyni.bandcamp.com/album/sclavi-the-song-of-an-emigrant
reprízy síce zatiaľ nie sú naplánované, ale treba sledovať program na fb/webe farmy a ísť na hociktorú inscenáciu, ja idem najbližšie na útočište

farminthecave.com

med a prach: domov, eros, viera

prvá (a zatiaľ viac-menej jediná) bábková inscenácia, (ktorú som videl naživo), ktorá je pre mňa dôkazom, že bábky nie sú mŕtve. práve naopak, v domov, eros, viera nesú a prenášajú informácie, ktoré by v „činohre“, nazdávam sa, nebolo možné preniesť - tak, ako to robí tanec v ostatných spomínaných inscenáciách. tieto bábky nie sú ilustráciou, majú dušu, majú v sebe niečo staré, archetypálne, nehovoria príbeh, hovoria žitie. v tejto inscenácii mám spomedzi všetkých spomínaných najväčší problém vytiahnuť spätne nejaký „naratív“, uvažujem o nej skôr ako o „scénickej úvahe“/metafore. názov tu však je zrejme absolútne výstižný - domov, eros, viera, ide teda o akúsi esenciu života. o lásku, rodenie, zomieranie, túženie, dúfanie. vďaka abstraktnosti bábok a práce s nimi (ako aj s ďalšími prostriedkami) je tu obsiahnutých množstvo línií a tém, možností čítania a interpretácie. ja si pamätám vtáka, nádej, dych, dom, slovo, krok, spev, strach, krv, hrôzu, mechanickosť, túžbu, vieru a domov. a červenú farbu stekajúcu po plexiskle.
repríz som sa síce zatiaľ nedopátral, ale ak budete sledovať med a prach na fb, tak by vám nemalo nič ujsť.

facebook.com/pg/medaprach/

petra tejnorová, jaro viňarský a kol.

tento zážitok považujem asi za najbytostnejší, aký som v divadle zažil. diváci sedia v kruhu, v strede ktorého sú traja tanečníci/performeri, ktorí sú a nie sú žiadnymi postavami. začínajú ako traja ľudia pohybujúci sa/tancujúci v takto vymedzenom priestore. nie sú nikým, za nikoho sa nechcú vydávať, nie sme v divadle, nič nám nechcú povedať, len sa hýbu a čas plynie. postupne si dávajú rôzne „mená“ - nie konkrétne, skôr abstraktné, stávajú sa alegorickými postavami (pamätám si napr. Pýcha a Viera, ale možno si vymýšľam) a vytvárajú medzi sebou vzťahy. ale zároveň sú vždy „len“ tromi tanečníkmi a my o nich môžeme a nemusíme uvažovať ako o jednotlivých pojmoch. možno sú deťmi stratenými v lese, ktoré však hlboko vo vnútri poznajú cestu von (parafráza z inscenácie). možno som to ja a môj frajer a jeho mama, alebo môj otec, jeho otec a jeho mama, alebo proste jaro, nathan a tereza. a petra. celý čas mám pocit, že je to predstavenie na mieru, že nie je možné, aby každý divák videl to isté, pretože vyťahuje čosi z môjho podvedomia, čosi tak osobné a individuálne, až sa to zrejme zjavne stáva čímsi univerzálnym. v tomto prípade sa môj dojem - to, čo sa z neho uchovalo - absolútne zhoduje s prvou vetou popisu inscenácie, ktorá hovorí, že you are here je „fyzický průvodce přítomností, lidskými vztahy a jinými dobrodružstvími“. 

inscenácia je, nanešťastie, už po derniére, ale ak budete sledovať jej tvorcov, určite vás povedú k podobne nezabudnuteľným zážitkom.

sláva daubnerová: untitled

autorská performance inšpirovaná fascinujúcim životom a najmä fascinujúcim dielom fotografky francesci woodman. nejde však o biografiu, ale o subjektívnu štúdiu diela americkej fotografky a životných udalostí, z ktorých vychádzajú/mohli by vychádzať. inscenácia o samote, izolácii, genialite/vyšinutosti, sexualite, dominantnej ženskej energii, pominuteľnosti (a) okamihu. ticho, koncentrácia, obraz, blik, slovo, blik, ticho, napätie, strach, samota, túžba, ticho, blik. na jednej strane večnosť obrazu-fotografie, na druhej okamžitá a zákonitá dočasnosť a jedinečnosť pohybu/divadla. sláva daubnerová nikoho nepresviedča o tom, čo si francesa woodman myslela alebo cítila. hovorí, čo si mohla myslieť a čo mohla cítiť, a v tom je jej spracovanie unikátne. že so mnou komunikuje na úrovni človek-človek radšej ako učiteľ-žiak/poučený-neznalý.

koncentrovaný je nie len prejav a pohyb, ale aj každý zvuk, každá javisková prítomnosť rekvizity, jej pôsobenia a vplyvu na priestor. ako zrkadlová miestnosť, v ktorej sa nič neskryje, každú vec vidíte z rôznych uhlov a strácate predstavu o tom, čo je realita - ako woodmanovej fotografie. ako jej život a jeho záver. ako diera v plátne.
táto inscenácia sa určite ešte bude hrať, najpravdepodobnejšie v a4-ke, takže treba sledovať web alebo slávin fb

facebook.com/SlavaDaubnerova/


napriek tomu, že som nevidel zas tak veľa zahraničných produkcií (české považujem za domáce), som neskutočne rád, že sú všetky tieto projekty aj česko-slovenské. nie z nejakého patriotského dôvodu, to nie, skôr mi to dodáva nádej a vieru, že žijem v prostredí, kde kultúrne komunikujeme o zásadných témach, a to spôsobom, ktorý sa dokáže človeka dotknúť tak bytostne, ako sa tieto diela dotkli mňa.... tak čo, nabudúce filmy?