slza jednookého muža

Skúšaný

Prepojený

Reálny

Podozrievavý

***

(o)vJANOce

Radšej mám realizmus

***

Raz sa Boh rozhodol, že urobí z čerta anjela a tak mu odňal kopytá i rohy a nahradil ich svätožiarou. Zabudol mu však vziať chvost. No a čo, tak zabudol. Veď to sa stáva. Nakoniec, aj Boh je len človek...

Fascislava

Aj Ježiš bol transvestita

Kapitola prvá - Zožer ma

...

Božská cenzúra

(Pre autentickosť pridávam článok v podobe screenov. Celý záznam bol napísaný na jeden šup.)

Poloblízki

Celkem prostě. Jedno tělo. Jedna duše. Jednoduše.

Galéria porušovania autorských práv ANEB Ja mám čakier osem

#1 Som feministka.

#2 Som povrazochodec.

#3 Som (homoheterobiPAN)sexuálny.

Viete, že mám rád Jany. Ale netušíte, že túto mám najradšej.

Jana Beňová: Kam v Bratislave (ťuk na názov)

Pop

Milujem gýče a ženy

(Hoci mužov o trochu viac)

Ale aspoň nejem mäso

Som jasná Amerika

CENZUROVANÝ

A občas mám aj takéto dni

Som príležitostný

Rada strážcov (kúsok zo sveta jednorohých)

Už niekoľko mesiacov ma môžete stretávať s flakónikom naplneným jednorožou krvou (obrázok). Často sa mi však stane, že sú ľudia zhrození a pýtajú sa, či som nejakého zabil. Na vysvetlenie teda publikujem tento príbeh.

Cestujem

Na-konci

Boh mi vtedy povedal: „Som rád, že si miloval."

Lajk

Lawrence Ferlinghetti obľúbené z Ars(e) poetica

 „Báseň, rovnako ako kytica ruží,

by sa nemala vysvetľovať"

„A ako prsia, i báseň

vzrušuje väčšmi

ak sú jej tajomstvá spola skryté"

„Je gilotínou 

všeobecne prijímaných myšlienok

des idees recues"

„Je konečným tvarom 

predstavivosti"

„To, čo hovorí koniec novembra

o vyrušení jarou"

„Poézia je vankúš myšlienok

po súloži"

*A v tej chvíli si je si istý, hoci si na to vôbec nespomína, že zabil vtáka. Keby mu tento-tak trochu donkichotský hrdina žijúci v otupenej realite-teraz povedal, že spolu ako deti svojvoľne vzlietli do kozmu, prisahámvačku, veril by. Chvíľu tam tak čupel a počúval, ako mu v zkrehnutých ušiach zurčí krv. Netuší, ako sa v tejto tme dostane späť. Hlavou mu prejde aj vopred zavrhnutá myšlienka, že by jednoducho vošiel do toho stanu a spal tam. S ním. S priateľom z detstva. Namiesto toho dopíja posledný dúšok čaju a pomaly sa dvíha. Na tvári mu zahrá niečo ako úsmev. Mávne rukou na pozdrav a vôbec si nie je istý, či ho hnedovlasá škvrna, ktorá ich pozorovala, mohla vidieť, no on bontón dodržal. Potom pokojne vykročil naproti noci pripomínajúcej detstvo.*

bez názvu

Keď som sa naposledy videl, mal som tak štyri roky.

Možno som si aj poplakal, už neviem, je to 

Zložité.

Iba si chcem pripomenúť,

že mám čas.

Do sebaodvolania.

Len toľko krátkych správ

v tmavej miestnosti,

Podpísanej čerstvosťou

Života.

Mihotavé svetlo

Úsmev-to je šanca premárnená

Posledný rozmer
ktorý stihnem zažiť
je o tebe

Je mi na nič

Ja len toľko, že...

ak sa ma niekto z vás opýta, o čom je môj blog, alebo ja všeobecne,

tak odpoviem, že 

nerozumiem vašej otázke.

Povedomý hlas

POVIEDOČKA

...

Chcem povedať len: ĎAKUJEM sebe, svojmu blogu, z ktorého sa už stalo akési cítiace a mysliace univerzum, miesto, o ktoré sa môžem oprieť a ono sa zas opiera o mňa. Takisto ďakujem každému, kto sem čo i len na okamih zablúdil a zanechal stopu. Nič viac, nič menej.

Poézia o poézii

Poézia je Van Goghovo ucho
v ktorom zurčí 
všetka krv sveta
-Lawrence Ferlinghetti

Neverím, že si to ty, kto bol včera mnou

Je to neuveriteľné, ale už dlhšiu dobu ma fascinuje výtvarno. Konečne, povedia si niektorí, ktorí ma poznajú. Picasovské abstrakcie mi síce stále nič nehovoria, ale fascinuje ma napríklad hyperrealizmus. Nakresliť niečo tak dokonale reálne, musí byť nepredstaviteľná fuška. Tak sa fascinujte aj vy.

Vo svojich básňach nachádzam toľko chýb, až sa mi ich nechce opravovať

***

krátka ale obľúbená ale

Bubliny sa na svete niekedy zjavia
len tak.
Z animovaných filmov pre inteligentných
(konkrétne jedného)
vieme,
že deti sa vyťahujú z pol litra
alebo ich rodia prostitútky.
69% detí porodili prostitútky.
Wohoo.
Dnes som paradoxný.
Obscénne dieťa.
Infantilnosť na pracovisku =
Masturbácia v škôlke.

Keď už sa mi chce spať a neviem, na kom to ležím

JA NAOZAJ NEVIEM, KTO SOM
ANI ČO CHCEM!
Napísal som to už v toľkých básňach
TEXTOCH
Ale nič sa
NEZMENILO
NIKTO ma
NEPOČUL
alebo
 tu :) možno :) len :) nikto :) nebol :)

Ďalšia séria nezmyslov (tentokrát obohatená o fotografie!)

tak som si raz jedol, 

odfotil si zapadajúce slnko cez okno a záclonu, a jedol ďalej 

Približne

Otupenosť
Kútiky očí
Hladené slzami
Líce
Ucho
Krk
Kvap
Plačem len jedným okom.
Aj jamku pri smiechu mám len na jednom líci.
Tá jedna polka mojej tváre,
ktorá sa raduje, hnevá, smeje, smúti, túži,
tá je moja obľúbená. Ale...
Ale vždy je tu aj tá druhá. Mŕtva.
Len ty akoby si ma videl z profilu.

Touched

Nemám rád tieto depresívne "citáty" bez metafor, ale toto proste sedí. Je až neuveriteľné, aký odlišný môže byť vesmír pre iného človeka a s akou ľahkosťou na vás dokáže zanevrieť. To sa ma dotklo, tak o tom píšem. Vraj je to IN.

Poetry: How does it feel

...

Proste sa oplatí vidieť.

Ako vyhovieť každému

Stredoveké exemplum

Rečí sa netreba vždy pridŕžať
ROZPRÁVAČ:
Jeden starý človek šiel na svojom somárovi a jeho maličký syn kráčal za ním pešo. Akísi ľudia, čo ich stretli, povedali:
,,Hľa, ten sedliak ide na somárovi, a slabého chlapca nechá ísť pešo."
Keď počul túto reč, zosadol a dal chlapca na somára.
Nuž ďalší ľudia, čo ich stretli, povedali:
,,Ó, aký pochabý je ten sedliak, lebo starobou zlomený kráča pešo, a chlapca nechá ísť na somárovi."
Tu vysadol aj otec a vedno s chlapcom išiel na somárovi.
Ľudia, čo ich stretli, povedali:
,,Hľa, tí sú veľmi pochabí, lebo somára náramne zaťažujú, a tak ho oslabujú."
Zosadli zo somára a nechali ho voľného.
Ľudia, čo ich stretli, povedali:
,,Tí sú veľmi hlúpi, lebo vedú somára a nik z nich na ňom nejde."
Tu niesli obaja somára.
Nuž akísi ľudia, čo ich stretli, povedali:
,Hľa, tí sú veľmi pochabí, lebo miesto, aby somár niesol ich, oni nesú somára."
Keď ten človek počul takéto reči, povedal synovi tieto slová:
,,Či to počuješ, milý synu? Nech robíme akokoľvek, ľudia o nás vždy rozprávajú. A tak sa teda netreba starať o ľudské reči, ale čo máš robiť, to rob - podľa učenia Catona, ktorý vraví" ,,Keď správne žiješ, nestaraj sa o reči ničomníkov."

preto radšej ako  vyhovieť každému, vyhovieť sebe

Posledné Bezmyšlienkovité myšlienky (aneb Bezmyšlienkovité myšlienky III)

A nakoniec káčatko, ktorému rozumiem najmenej, hovorí: „Ľudia zvyčajne pohŕdajú všetkým, čím naozaj som," preruší, aby si mohlo nasadiť princeznovskú korunku a hopskať si po lúčke. Ostatné káčatká škaredo zazerajú. Odhodí korunku. „Nepáči sa im, že je vo mne čosi jemné. Akýsi kvietok s ružovými piestikmi a pestrofarebným okvetím rozvoniavajúci všade navôkol. Nepáči sa im, že ich agresivita mi je cudzia."

Suroví

Surovosť v prvotnom význame. Nie ľudská hrubosť, ale ozajstná surovosť mäsa, tovaru, hliny.
ŤUK->VIDEO

Bezmyšlienkovité myšlienky II

Ďalšie škaredé káčatko hovorí: ,,Hnevám sa? Nie. Ja sa len bojím. Mám úžasných priateľov, ktorí so mnou trávia čas, chodia so mnou von, bavia sa na mne, myslia si, že som vtipná. Ale ja viem, že ma väčšina z nich v skutočnosti odsudzuje. Bojím sa. Niekedy sa bojím ísť von, aby ma nejaký magor, čo má v hlave prázdno, nezbil. Áno, bojím sa. A možno sa trochu hnevám. Asi sa hnevám. Dobre, ja sa hnevám. Hnevám sa. Hnevám. Hnevám sa! Áno..." No a čo, že je to klišé? Milujem klišé.

Ujec

Len tak, vo vlaku

Pán v nálade:„Roman, počúvaj ma, ale ty si taký divný."
Ja: „Myslíte?"
Pán v nálade: „Čo? Ty mi nevykaj!"
Ja: „Aha. Tak, prečo myslíš?"
Pán v nálade: „Lebo ty vyzeráš taký..."
Ja: „Áno?"
Pán v nálade: „...bifľoš."
Ja: „Aha. Keď len bifľoš..."
Pán v nálade: „Dáš si bagetu?"
Ja: „Nie, ďakujem."
Pán v nálade: „Ale, nerob mi nervy....A borovičku?"
Ja: „Nie, ďakujem."
Pán v nálade: „Uf, ešteže tak, lebo už som všetku vypil... Teda Burdy (alebo "burdy"?) ju vypil."
Ja: „Iste."
Pán v nálade: „Roman sa volá aj môj syn. Nevidel som ho už dvadsať rokov."
Ja: „To je smutné... Je?"
Pán v nálade: „Ani nie. Teba som nevidel štyridsať tri rokov a o nič som neprišiel."

Ak nie si decko, vieš čo chceš a hlavne-si normálny, môžeme byť priatelia

Lenže ja som decko.
                      A zrejme navždy budem.
Vlastne ani neviem čo chcem.
                      Zvyčajne.
Normálny tiež nie som.
                   Ale nikdy by som ani nechcel byť.

Neviniatko

Len tak, v kaderníctve

Sedím v kresle v kaderníckom salóne, počúvam rozhovor mladých kaderníčok so zákazníčkou:
„Marcela, toto si čítala?"
„Čo?"
„No, že 'Rómom na Slovensku bude daná druhá šanca'"
„Hej, čítala. Mala som dosť."
„A na čo im bude daná druhá šanca? Zase na kradnutie? Treba ich vyplieniť, nie šance im dávať."
„Presne... To moja spolužiačka ich vkuse obraňuje, že ich nemám odsudzovať a neviem čo."
„Aha. Lenže tvoja spolužiačka nevie, aké to je pracovať a zarábať na niekoho."
„Presne... Mici podrž si to, kým sa mi zohreje kulma."
„Politikovia a cigáni, tí nás najviac okrádajú."
„Tak, tak. Pracujúci ľudia živia zlodejské kurvy. Ja by som ich dala na jeden ostrov a vystrieľala spolu s Nemcami a buzerantmi. Na čo to je?"
„Asi tak... Kde je rozprašovač?"
Len napäto prehĺtam a čakám, kedy mi Mici zabodne nožnice do krku.

Bezmyšlienkovité myšlienky

A škaredé káčatko hovorí (okrem iného): ,,Myslia si, že som hlúpa. Som hlúpa, lebo som nemala jednotky z dejepisu a v diktáte som mala vždy priveľa chýb. Myslia si, že rozumiem len divadlu a inak som hlúpa. A niektorí si myslia, že nerozumiem ani divadlu. Pravda, neviem, kde presne sa na mape nachádza ktorý štát a nepoznám vzorce chemických reakcií. Ale viem niečo iné. Ja viem cítiť..."

Napreskačku

Padajúc na dno
Spoznávame jeden jedného
Najhlbšej rieky v nás
A nevieme čo čakať od druhého
Ktorá nemá odrazové dno
Ktorý je vlastne prvým
Len nekonečnú tmu a hĺbku
Prvým ktorému hovorím prvým
Zívajúcu pod nami
Prvý mojím
A nad nami
Môj
Vôkol
Ty.

Matka

Z jej lona zasypaného semienkami lásky, bol som prepustený bez toho, aby som bol zajatý. Objímala ma zvonka (alebo zvnútra?) a pomaly, pomalinky ma vniesla na tento svet. Plakal som. Plakal som, lebo mi bolo v matke dobre. Bolo mi tam najlepšie na svete (alebo za svetom?). A teraz som tu. Jedine s matkou po boku, ruka v ruke, v jej objatí, zažívam ten idylický pocit bezpečia. Ďakujem svojej matke (alebo jej matke?).

Prehliadka dedičných hriechov

Ešte keď som na prvom stupni ZŠ chodil na náboženstvo, povedala raz moja katechétka „...a pán Ježiš za vaše hriechy trestá aj tri ďalšie generácie vašich potomkov, ale za dobré skutky žehná až tisíc!"
Ja som sa spýtal: "A prečo trestá tie tri?..."

V čom spočíva osud...

Intímne...

Unisex nálepka Tancujúci hroch alebo Čo je pre mňa splnený sen...

Andrew Motion: TANCUJÚCI HROCH
V našej krajine nie sme dobrí ku zvieratám.
Pes je pes, čo na tom, že sedí a 
prosí či skáče cez oheň; a medveď 
na bicykli vás chce stále zožrať.
Z mojej straty ilúzií, myslím vidíte, 
že mám isté skúsenosti-takže keď vám poviem,
že tento príbeh ma rozrušil, neignorujte ma.

Je ťažké naučiť hrocha tancovať. 
Chce to večnosť. Nerastú na stromoch 
a kúpa takého hrocha znamenala, že náš skromný cirkus 
si ďalší rok vystačil so zamoleným levom
a predal dva spievajúce tulene. Keď prišiel, 
náš hroch, žral ako posadnutý.
A to sranie! V jednom kuse hnačky, zúrivo pritom 
kmital chvostom a všade to rozprskával. 
Musím priznať, že som ho hneď chcel predať
alebo premeniť na exotické koše na papier.

Nikoli však usúdil, že sa to naučí. Deň čo deň,
a niekedy aj noc čo noc sme počúvali 
Tanec Cukrovej víly (s bičovým 
obligátom), ako švitorí z jeho stanu, a Hýb sa! 
Hýb sa!, kým on poskakoval po slame, 
akoby mu horeli šľapaje. Hroch schopný úsudku 
si zaiste pomyslel, že sa zbláznil, takže podľa mňa 
asi z ľútosti ho začal napodobňovať-
učil sa nemotorne bokom poskakovať, šuchtavo sa otočiť 
a triumfálne sa skydnúď (jeho úklon).

Takto to aspoň vyzeralo, 
keď prvý raz tancoval pred publikom-
v jeden letný večer v akomsi zapadákove, 
ktorý sme našli náhodou na predhorí,
teplý vzduch s vôňou chmeľu, plný  komárov vial 
popod zvinuté dvere stanu
a ľudia boli ohromení tým poskakovaním, otočením 
a skydnutím, ktoré sme my pokladali za nič, 
no im pripadali ako zázrak.

Možno aj bol. Dozaista ho všetci milovali, dokonca aj keď sa leto skončilo a my sme sa vrátili vystupovať domov, do hlavného mesta, kde sme na zázraky zvyknutí. Na premiére pod hviezdami v parku exceloval pred prezidentom a na sekundu, myslím, sa na bucľatých zadných labách dokonca aj dvihol.
Nato Nikoli povedal, že nie je do tohto sveta 

nadlho, a hoci mal pravdu, jeho filozofia

nestačila zabrániť, aby mu od požiaru, ktorý zachvátil raz v noci začiatkom nového roka hrochovu ohradu
a upálil ho, nepuklo srdce.

Žijeme v krajine, kde sa zvieratá veľmi nerátajú, 

ako som už povedal. Ale památám sa, ako sa vtackal do mojej 

          dodávky,

keď uhasili plamene a obrovská zdochlina šla, kam šla, chytil ma za plece, 

naklonil sa blízko ku mne v žltej žiare mojej vratkej petrolejky a povedal:
Viem, samozrejme že bol zbytočný ten jeho tanec.

Viem. Ale Boh nad tým bol nádherný!
Nádherný! Boh!-alebo také čosi.

Už sme mladí?...

Vita incerta, mors certissima

Život je neistý, smrť je najistejšia.

Mapa posledných dní obety a fialiek...

-instatné morské panny
-predvarený kraken
-pravda spočíva v jednorohých šteniatkach
-jednorohé šteniatka nemajú rady trojrohé muchy
-kockový cukor je skryštalizovaný jednorožec
-kockový cukor sa nerád tvári, že je kockový cukor (pretože vlastne nie je kockový cukor)
-poškvrnená alej zármutku
-lentilka si a na lentilku sa obrátiš!
-zaslepená pomstou a oblakmi
-na druhej strane svetelného kruhu
-ak ťa desí jediná vec, Raimund čoskoro vymyslí ďalšie tri
-usmrtení klietkou na vtáčiky
-až keď sa posledný človek zmení na citrus, je proces popomarančenia hotový
-krutá bolestivosť slova orbitál
...

Verba volant, scripta manet

Povedané uletí, napísané pretrvá.

Koža

Viac ako hudba...

Poznáte ten typ piesní, ktoré pôsobia ako ventil? Pustíte si ich po náročnom dni, poplačete si pri nich, zasmejete sa, rozhýbete, uvoľníte všetko nahromadené, ich hlboký text vám v spojení s hlasom ich interpreta vyvoláva zimomriavky. Pre mňa sú takými dlhodobo tieto štyri piesne (nižšie). Majú v mojej hudobnej knižnici stále miesto a neohrozene sledujú, ako rôzne iné prichádzajú a odchádzajú. Raz začas, si ich jednoducho musím pustiť, sú to piesne, ktoré ma nikdy neomrzia. Chcem sa o ne s vami podeliť, tak tu sú :)

Zraniteľný...

Práve keď nás spaľuje, nevidíme

Akosi často strácame PIN kód od vlastného vnútra.

Akosi často kladieme na polozborený oltár nádeje

obhryzené rebrá obety.

Vytrvalo,

až na dno,

do poslednej nitky nervu,

po samotný akt brieždenia.

A ja sa pýtam, či nám Boh nedal slnko...

-P.H.Baričák

Prvoplán

Salem-prológ

V jeden deň, každý prestupný rok na Svätojánsku noc, sa salemské sestry stretnú na najvyššom kopci pôdy, na ktorej pred mnohými rokmi vysoký plameň zahalil telá ich pramatiek do smrtiaceho závoja a zanechal na ich pamiatku len dymiaci popol, aby si uctili svoj pôvod. Ťažko povedať, či dobrovoľne. Sila, ktorá ich sem ťahá, je ako inštinkt sťahovavých vtákov. Dovlečie ich sem ako na vôdzke uchytenej o ich rebrá z akéhokoľvek kúta sveta, toto je ich Rím a v tomto čase ich akákoľvek cesta, na ktorú sa vyberú, zavedie práve sem. Na miesto, kde v túto vzácnu noc ešte vždy počuť výkriky a plač, ale aj preklínanie, žalmický spev či modlitby horiacich hrdiel, pod ktorými pulzovala krv namiešaná v kotle protivníka Baránkovho. Nevedno odkedy sa potomkyne prvej salemskej hriešnice na týchto miestach stretávajú, no isté je, že tak bude, až kým posledná z nich nepominie.

Všetky ženy prídu v túto noc v čiernych voľných šatách, s veľkými závojmi, plášťami, či vlečkami, počkajú až sa na oblohe rozsypú hviezdy a zapália obrovskú vatru. Svojím spevom a tancom potom žehnajú salemským ženám, ktoré kvôli bosoráctvu, ale často aj bezdôvodne vzbĺkli na hranici, boli popravené, či utopené. Len zriedkakedy počas roka na toto miesto vkročí noha obyčajného človeka, nie to ešte pobožného. Navôkol nie je nič videnia hodné. Teda okrem rituálov tejto noci, v ktorú však na tieto kopce nepríde nikto, nedokáže prísť nikto, kto nie je potomkom žien paktujúcich s rohatým.

17.5.1965 (moja poviedka)...

V živom plote Fildiemayerovcov, zo strany suseda-pána McObrama je včelie hniezdo. Obrovitááánske. Bzukot je taký hlasný, že ho počuť až do Klarisinej izby-a tá je teda pekne ďaleko! Ujo Fildiemayer-Klarisin ocko sa už znova háda s pánom McObramom, aby s hniezdom niečo urobil, ešte než sa "deťom" niečo stane. Neviem, koho myslí tými "deťami". My s Klarisou sme už veľkí dobrodruhovia. A dnes sa im to chystáme dokázať!
Ja a Klarisa sedíme na studenej drevenej podlahe Klarisinej izby, ktorá je celkom hore, v kedysi červej izbe, s výhľadom na maštaľ a so zvukovou kulisou "pre deti nebezpečných ôs". Klarisa už asi 20 minút kreslí na veľký kus látky rúžom tety Fildiemayerovej podrobnú mapu našej trasy a zdôvodňuje mi jednotlivé kroky postupu rôznymi fyzikálnymi zákonitosťami. Nerozumiem jej ani slovo, no napriek tomu nadšene prikyvujem.

Ako je to teda s tými jednorožcami...

Každý, kto ma pozná osobne, vie, že milujem jednorožce. Často o nich hovorím, spájam ich s rôznymi osobami a udalosťami. Tento článok je veľmi osobným a doteraz nezdieľaným vysvetlením, čo pre mňa jednorožce znamenajú. Všetko, o čom nižšie píšem, sú moje intuitívne pocity a názory, nič uchopiteľné, ani nejako dokázateľné. Nie je to pravda, nie je to ani lož. Nie je to správne, ani nesprávne. Nie je to naozaj, ani vymyslené. To je podstatou jednorožcov.

Kar