A zrazu nepočujem nič,
len vietor vo vlasoch,
a cítim len rozdiel teploty môjho tela
a teploty hustnúceho vzduchu.
Nie je mi zima.
Len chladno.
Prihovárajú sa mi známi
a ja bez rozmyslu nahadzujem úsmev.
Potom sa za seba hanbím,
ale nič si nepripomínam.
Chcem byť tu a teraz.
Len počúvať, moknúť a čakať.
***
Som ešte dieťa. Sveta-neznalé. Horkosť-len tušiace. Nepoškvrnené-veriace.
Som len dieťa. Tak ako môžem ľúbiť? Logicky, fyzicky ani akokoľvek "icky" to nie je možné. No napriek tomu mi naskakujú zimomriavky, zrýchľuje sa mi tep, vybruje vo mne každá časť môjho žiariaceho vnútra ako rádioaktivita
Vštiepená do môjho tela
Do mojej mysle
Do mňa
Všade
Bolestivo
Jemne
V slzách
V úsmevoch
S tebou
V tebe
O tebe
Alebo len o svete?
***
***
Zahmlená skutočnosť
Len akási spomienka na realitu
Ako hrčka blata
Nepresype sa cez prsty
No znamená vôbec niečo?
Koľko dní ešte musím čakať?
Budem dlho (nútený) klamať?
Zvečerieva sa. Noc na mňa čaká
a ja ju tlačím späť pod prah
Ozvena mi veje vo vlasoch
***
V tejto chvíli akoby som spatril všetky malichernosti, všetky vrásky a starosti, ktoré som kedy zažil a vysmial sa z nich, no zároveň za ne poďakoval, za to, že sú najhorším, čo sa mi kedy prihodilo . Na tele posiatom zimomriavkami cítim objatie každého jedného človeka, ktorý ma ľúbi a plačem. Musel som spraviť niečo neopísateľne úžasné, ak si zaslúžim toľkoto šťastia.