Zvláštne. Nečakal som, že niekto príde. Neviem ani, či som v to dúfal, nijako špeciálne som sa nepripravoval. Je trochu nepríjemné, že hoci ťa nepoznám, mohol som ťa kedykoľvek stretnúť. Si odtiaľto? Vlastne to je jedno, tunajších ľudí stretávam častejšie mimo mesta. Raz som stretol svoju tetu a strýka, ktorých inak nevidím ako je rok dlhý na dovolenke v Sýrii. A to už je čo povedať! Sýria nie je žiaden zasraný Slovenský raj alebo all inclusived Egypt pre štvorčlennú rodinu. Sýria, to je nekonečná púšť a samopal namierený ku spánkom hneď na letisku. Môj život je preplnený desivými udalosťami. Akurát, že mňa žiadna z nich naozaj nevydesila. Niekto by povedal, že je to tým, že nemám čo stratiť... Podľa mňa som len kurva borec. A čo ty? Hm, vieš, niekoho mi pripomínaš. Hovorí sa, že matka spozná svoje dieťa aj po tridsiatich rokoch. Síce zrejme nie som tvoja matka - aj keď priznávam, že som vyskúšal všeličo - no na druhej strane, ty máš určite menej ako tridsať. A dobrý priateľ spozná dobrého priateľa aj po... no aspoň po pätnástich rokoch. Miško. Miško si sa volal! Teda, nie ty, samozrejme. Môj kamarát z detstva. Ani neviem, prečo si mi ho pripomenul, veď deti sa strašne rýchlo menia, zrejme sa naňho ani nepodobáš... Nebýval si náhodou na lazoch? Viem, viem, nevyzeráš na to. Všetky tie hipsterské a popovské a brandové a topovské handry čo máš na sebe, dokonale urbánny prejav a displej zakrývajúci celý ksicht, je mi jasné, že teraz nežiješ kdesi v horách a po vodu nechodíš tri kilometre, ale... Ale mohol si. Tak pred... dvanástimi, trinástimi rokmi. Vieš, Miško... Nebude ti vadiť, ak ti tak budem hovoriť? Veď to je napokon jedno. Kým môj otec žil, mama bola ako-tak zmierená so životom ako z westernu. Zbožňovala otca a farma bola ako jeho tvár. Čosi, čo by si od neho nedokázal odmyslieť ani najväčší fantasmagorista. Jeho krvná skupina bola proste P+. Akože kladný vzťah k Prírode. Ha.
Pre mňa bol život prastarých poľnohospodárov jediné, čo som vtedy poznal, a teraz som presvedčený, že bol zbožňovaniahodný a veľmi obohacujúci. Napríklad podojiť kravu som sa naučil oveľa skôr, než som začal plynulo hovoriť. Áno, je pravda, že na tento fakt má vplyv aj to, že som začal hovoriť až vo ôsmich. Vlastne, zhruba vtedy som spoznal aj teba. Totiž, Miška, ha. Mama verila, že má na mňa rovesník zázračný vplyv a navrhla otcovi, aby ma predsa len dali do školy. Vždy to chceli urobiť, ale keďže som nezvládal iné, ako dvojslabičné slová, nechali ma doma. Tam, kde som bol doma až do mojich štrnástich. Vtedy tatko zomrel. Vedel som, že zomiera. Smrť bola na farme o čosi bežnejšia a prirodzenejšia, než tu. Veď tu keď zomrie jediný človek alebo opustená mačka, hneď je o tom reportáž v televíznych novinách... Otec sa v istom momente začal podobať na chorú kravu. Spodné viečka mu opuchli a vytvorili podliatinu ťahajúcu sa takmer až ku kútikom úst. Vlasy mu zredli akoby sa do nich niekto zaboril tupou kosou a celé jeho telo akosi zmľandravelo a zosivelo. Raz, keď už nevládal chodiť, si ma otec zavolal a stiahol ma na svoju posteľ. Hlasom prastarého muža mi povedal.
„Synček, vieš, že tatko je chorý?"
„Synček, vieš, že tatko je chorý?"
„Uhm," prikývol som trochu zmätene.
„A vieš, čo sa robí s chorými ľuďmi?"
Teraz som bol už naozaj v rozpakoch. Žiadneho chorého človeka som nepoznal. Teda, ak nerátam pár otcových agresívnych „Ty si chorá!" smerujúcich k mame. Ale o tých viem, že sa nepočítajú, lebo to nikdy nemyslel vážne. Viem to, lebo sa jej vždy čoskoro ospravedlnil a išli si spolu pospať alebo sa prejsť.
„Chorí ľudia sú rovnakí ako choré zvieratá. Všetci ľudia sú podobní zvieratám, to si zapamätaj! Viem, že si sa odo mňa naučil všetko, čo potrebuješ, hoci som tu s tebou bol tak krátku dobu....Na mamu to nechať nemôžeme, ona je žena. Takéto veci nie sú pre ženy. Ženy treba velebiť a pestovať, synak," zdalo sa, že otec prehĺta dojatie.
„Aj hnojiť?" prerušil som ho.
Otec sa krátko zasmial, no následne prudko zalapal po dychu a rozkašľal sa. V jeho očiach bolo niečo ako trpká šialená bolesť. Presne ako v očiach zomierajúcej kravy.
„Bež. Mama odišla prednedávnom do mesta na trh. Máš času tak akurát. Hľadaj v druhom šuplíku pri skrini s kabátmi. Keď sa vrátiš, už so mnou nehovor. V tej chvíli budem zviera. Ja budem choré zviera a ty budeš ja, dobre? Je to hra."
„Ale tatko, nikdy si ma to nenechal vyskúšať..."
„Ja viem. Mal som. Skúsiš si to teraz." potľapkal ma na povzbudenie studenou rukou.
Strach mi zvieral hrdlo. Poviem ti, že som sa cestou po drevených schodoch takmer pocikal. Rýchlejšie som ich zišiel hádam aj ako batoľa.
Keď som sa potom vrátil do izby, otec už naozaj nevyzeral ako otec. Ani ako žiadny iný chlap či človek. Bolo z neho akési podivné zviera, zvíjajúce sa v bolestivom kŕči s hruďou vystrčenou vysoko nad zvyšok tela. Žily na krku mal ako konáre. Mohutné a tvrdé. Natiahol som oproti nemu ruku. Strašne sa mi chvela. Nebál som sa toho, čo bude s otcom. Dokonca ani nie toho, čo bude so mnou. Strachoval som sa výhradne o to, čo bude s nami všetkými, ak dnes zlyhám. Zároveň som však už nemohol čakať, povolil som vzpriamený prst, z ktorého do celého môjho tela šľahala kŕčovitá bolesť a prehnanou silou som ním zatlačil oproti studenému kovu. Vrany sediace na strašiakovi sa rozleteli. Obrovská slza mi z líc stiekla po ešte vždy napriahnutej paži až k prstom a hlučne dopadla na drevenú latu tmavej podlahy. Potom som si spolu s otcom hlboko vydýchol a zišiel som dolu. Nohy sa mi ešte stále triasli, no schody sa mi podarilo zdolať o poznanie rýchlejšie ako naposledy...
Keď som sa potom vrátil do izby, otec už naozaj nevyzeral ako otec. Ani ako žiadny iný chlap či človek. Bolo z neho akési podivné zviera, zvíjajúce sa v bolestivom kŕči s hruďou vystrčenou vysoko nad zvyšok tela. Žily na krku mal ako konáre. Mohutné a tvrdé. Natiahol som oproti nemu ruku. Strašne sa mi chvela. Nebál som sa toho, čo bude s otcom. Dokonca ani nie toho, čo bude so mnou. Strachoval som sa výhradne o to, čo bude s nami všetkými, ak dnes zlyhám. Zároveň som však už nemohol čakať, povolil som vzpriamený prst, z ktorého do celého môjho tela šľahala kŕčovitá bolesť a prehnanou silou som ním zatlačil oproti studenému kovu. Vrany sediace na strašiakovi sa rozleteli. Obrovská slza mi z líc stiekla po ešte vždy napriahnutej paži až k prstom a hlučne dopadla na drevenú latu tmavej podlahy. Potom som si spolu s otcom hlboko vydýchol a zišiel som dolu. Nohy sa mi ešte stále triasli, no schody sa mi podarilo zdolať o poznanie rýchlejšie ako naposledy...
Miško, pamätáš si ten deň, kedy sme sa mali ísť spolu hrať k rieke, no ja som neprišiel? Vtedy, ani nikdy potom? Miško pamätáš si to?!!!! Bolo to preto, lebo sa moja mama vrátila, zložila nákup, vyšla schody, vyplašene do seba vcucla vzduch a následne vykríkla zdesením, čo sa valilo domom ako úder sklenenou fľašou po hlave. Potom zišla dole s príšerným krikom, jej tvár bola celá červená a telo mala napnuté ako rodiaca samica. Mama nebola tehotná, a tak som usúdil, že je tiež chorá, pretože choroba sa medzi zvieratami žijúcimi v pároch ľahko šíri. A tak som ju zastrelil. Pištoľou, ktorú som práve našiel v otcovom šuflíku...
Rodičia mali veľa známych. Veď vieš, ako často u nás niekto bol. Čoskoro sa po nich začali zháňať. No našli len mňa a pár mŕtvych zvierat s očami plnými hrôzy a bolesti.
A teraz, po dvanástich rokoch, som... tu. V svete plnom výhradne chorých zvierat, medzi ktorými som na odstreľ ja. Dobre, že si si nedal cigaretu, Miško. Budeš dlho žiť. Všetci by sme mali dlho žiť... No, to je asi všetko. Pomaly pôjdem. Nemám kam ísť, tak to chcem stihnúť. Som rád, že si tu bol. Práve ty. Ale už pôjdem. Neviem, čo som chcel povedať, som unavený... Čau.
A Miško? Nechcel som ti to povedať príliš narovinu, ale dávaj si na seba pozor. Vyzeráš, že na teba niečo lezie...