smutná Nika

mašinérie

Kedysi bol život beh, rodina a príroda
Pomer lásky a divokosti nahradilo
Cena/kvalita

Hovorí sa, že polovicu Života strávime v práci alebo v
Škole.
...kde tiež trávime čas, aby sme mohli pracovať
(aby sme mohli zarábať)
aby sme mohli
Žiť.
Vytvorili sme si
Systém,
Gigantický a neporušiteľný prasystém, ktorý podmieňuje žitie a tvrdí,
že žitie je nepodmieniteľné.

Obálka vznikla, aby sa do nej dal
List.
(takisto rukavica vznikla, aby do nej niekto vložil ruku...)
Kedy vám naposledy prišiel v obálke
List?
Stala sa z nej
Kukla.
Objekt v kukle vtrhne do domu, do životu, kladie vám podmienky, ktoré keď nesplníte, prídu ďalšie zakuklenosti a už sa z toho...
Nevymotáte.

Kedysi znamenalo vymotať sa
Oslobodiť sa.
Ako sa však dá oslobodiť
Zo slobody?
(keď fakľa horí, knihy sú namieste...)

ďakujem, pán Hevier

mimochodom, bol tu Daniel Hevier a povedal, že je to tu dobré - tak na trojku - poprvý krát neprepadám

interpunkcia

Si bodka za vetou, ktorú nie som schopný dokončiť
Si vysnívaným leskom
Možno len odraz dajakého kovu
Milujem ťa celým svojim
Povrchom?
Mladosť nie je dobrá výhovorka
Čo však, budem radšej tvrdiť, že som hlúpy?
To by som ťa urazil
V rozvalinách a zákutiach
Načieraných tak opatrne
Až to trápi tú túžbu
Až to škádli toho hada
Trošku spomaľ
Vravíš keď stojím
Trošku zrýchľujem
Keď ťa mám prijať
Narazím?
Prerazím?
Všetko sa mi deje

Za oknom

Stav plnej duchaprítomnosti
A skromnosti
A rovnosti
...
(a iných ostí)
Tekutý hodváb - mäkký, nežný, láskavý, milenecký, ale hlavne
Hrejivý
Prítomný a mierumilovný
Krehký
Občas vulgárny
Ako všetko, čo je tekuté a hrejivé

Mladý, priam časuvzdorný
Lezbický a asexuálny
Od ono ku ono až po dve oná
Láskavý pohľad
Alebo dar
Ktorý nemôžeš zabaliť
Mŕtvy ako zvieratko z plyšu
Živý ako vychladnuté telo
Ktoré bolo pridlho za oknom
Môžu to byť tenisky, ktoré si nemá kto obuť
Tak zostanú na zemi vo vlaku
A môže to byť vrecko
Do ktorého sa vždy vojde ešte aspoň jedna ruka

o O

Zrodilo sa slovo. Možno trošku tiché, možno trošku krátke, možno trošku. Bolo to však slovo dôležité. Na počiatku všetkého bol tvor. Tvor tak priemerný, že je o ňom nemožné niečo napísať - snáď okrem toho, že bol priemerný. Svojou priemernosťou vlastne vybočoval z radu priemerných, pretože bol takpovediac nadpriemerne priemerný - to sa nepodarí len tak hocikomu.
V skutočnosti to bol Boh. Slovo Boh je abstraktné a pomenúva niečo, čomu neveríme, respektíve niečo, čomu neveríme, tomu môžeme veriť. Abstraktné slová sú špendlíky na mape. Miesta, na ktoré sa chceme dostať, a práve preto je dostať sa na ne nemožné. Človek chce vždy niečo oveľa dlhšie, než to dosiahne. Presnejšie povedané, túžba po určitom cieli pretrváva aj po jeho dosiahnutí. Ideálnym príkladom je láska. Čím viac jej človek má, tým väčšmi sa zamýšľa nad jej zmyslom, jej smerovaním, zvažuje jej (ne)dostatky a pohŕda ňou. Láska je jediným príkladom pretrvávajúceho cieľu. Láska je idealizovaný stav presunutia všetkej svojej pozornosti na niekoho iného. Túto osobu, poprípade skupinu osôb,  nazývame milovaným/milovanou/milovanými, personifikovane im hovoríme láska.
V skutočnosti je Boh láska. A zatiaľ čo jedni sú presvedčení o jej nevyhnutnosti, ospevujú ju ako praelement života, iní ju považujú za výmysel. V zmysle zachovania objektívnosti budeme vychádzať z kompromisu, a teda budeme lásku považovať za čosi hmotné. Toto hmotné si nazveme On. Hoci… Slovo On je zrejme príliš konkrétne. Zvoľme teda radšej Ona. Alebo Ono. O.
O osobe O - keďže ide o neznámu premennú - možno vysloviť okolo 1 000 000 000 000 výrokov, ktorých pravdivosť je nezistiteľná.
Existuje okolo biliónu výrokov o láske, ktorých pravdivosť je nezistiteľná.
Pravdivosť tejto štúdie je
Nezistiteľná.
…

(„Nestačilo by povedať ‘Milujem ťa?’ “)

Povedali mi, že bude vojna a chceli, aby som to bral vážne. Smial som sa. Veď v živote nemožno nič brať vážne. Vážna môže byť tak smrť. Povedali, že je to zlé a že sa boja, bude horšie ak niečo neurobíme. Pomaly mizli. Pojednom. Doma sme sa o tom veľmi nerozprávali, vedeli sme jeden o druhom, že sa nezhodneme. Načo sa hádať tesne pred koncom sveta. Človek tomu takmer uverí, keď ho zo všetkých strán ustavične strašia. Veď vždy sa nájde niečo väčšie. Ak nás nezničí politický systém, tak vojna, ak nie vojna, tak živelná pohroma, ak nie to, tak koniec obľúbenej relácie; všetko, čo človek vytvoril, je určené na deštrukciu. Je prirodzené, mať strach. Mať strach rovná sa mať zlé svedomie. Možno sme si o tom predsa len mali pohovoriť. Tak máme dať gejom a lezbám právo brať sa a adoptovať deti? Kričia, hádajú sa, mlčia, premýšľajú…Veď to malo ísť naopak. Potom si uvedomia, že je to jedno, aj tak sa to nestihne. Matky už nemilujú svoje deti tak veľmi. Všetci sme dospeli k smrti. Preto to píšem. Čo iné by mohlo po mne zostať? Už sme zašli priďaleko. Drzosť sa nevypláca. Boh nás raz pekne oserie. 

Keby sa tak poézia dala jesť, písal by som oveľa častejšie.