Povedali mi, že bude vojna a chceli, aby som to bral vážne. Smial som sa. Veď v živote nemožno nič brať vážne. Vážna môže byť tak smrť. Povedali, že je to zlé a že sa boja, bude horšie ak niečo neurobíme. Pomaly mizli. Pojednom. Doma sme sa o tom veľmi nerozprávali, vedeli sme jeden o druhom, že sa nezhodneme. Načo sa hádať tesne pred koncom sveta. Človek tomu takmer uverí, keď ho zo všetkých strán ustavične strašia. Veď vždy sa nájde niečo väčšie. Ak nás nezničí politický systém, tak vojna, ak nie vojna, tak živelná pohroma, ak nie to, tak koniec obľúbenej relácie; všetko, čo človek vytvoril, je určené na deštrukciu. Je prirodzené, mať strach. Mať strach rovná sa mať zlé svedomie. Možno sme si o tom predsa len mali pohovoriť. Tak máme dať gejom a lezbám právo brať sa a adoptovať deti? Kričia, hádajú sa, mlčia, premýšľajú…Veď to malo ísť naopak. Potom si uvedomia, že je to jedno, aj tak sa to nestihne. Matky už nemilujú svoje deti tak veľmi. Všetci sme dospeli k smrti. Preto to píšem. Čo iné by mohlo po mne zostať? Už sme zašli priďaleko. Drzosť sa nevypláca. Boh nás raz pekne oserie.
