Zrodilo sa slovo. Možno trošku tiché, možno trošku krátke, možno trošku. Bolo to však slovo dôležité. Na počiatku všetkého bol tvor. Tvor tak priemerný, že je o ňom nemožné niečo napísať - snáď okrem toho, že bol priemerný. Svojou priemernosťou vlastne vybočoval z radu priemerných, pretože bol takpovediac nadpriemerne priemerný - to sa nepodarí len tak hocikomu.
V skutočnosti to bol Boh. Slovo Boh je abstraktné a pomenúva niečo, čomu neveríme, respektíve niečo, čomu neveríme, tomu môžeme veriť. Abstraktné slová sú špendlíky na mape. Miesta, na ktoré sa chceme dostať, a práve preto je dostať sa na ne nemožné. Človek chce vždy niečo oveľa dlhšie, než to dosiahne. Presnejšie povedané, túžba po určitom cieli pretrváva aj po jeho dosiahnutí. Ideálnym príkladom je láska. Čím viac jej človek má, tým väčšmi sa zamýšľa nad jej zmyslom, jej smerovaním, zvažuje jej (ne)dostatky a pohŕda ňou. Láska je jediným príkladom pretrvávajúceho cieľu. Láska je idealizovaný stav presunutia všetkej svojej pozornosti na niekoho iného. Túto osobu, poprípade skupinu osôb, nazývame milovaným/milovanou/milovanými, personifikovane im hovoríme láska.
V skutočnosti je Boh láska. A zatiaľ čo jedni sú presvedčení o jej nevyhnutnosti, ospevujú ju ako praelement života, iní ju považujú za výmysel. V zmysle zachovania objektívnosti budeme vychádzať z kompromisu, a teda budeme lásku považovať za čosi hmotné. Toto hmotné si nazveme On. Hoci… Slovo On je zrejme príliš konkrétne. Zvoľme teda radšej Ona. Alebo Ono. O.
O osobe O - keďže ide o neznámu premennú - možno vysloviť okolo 1 000 000 000 000 výrokov, ktorých pravdivosť je nezistiteľná.
Existuje okolo biliónu výrokov o láske, ktorých pravdivosť je nezistiteľná.
Pravdivosť tejto štúdie je
Nezistiteľná.
…
(„Nestačilo by povedať ‘Milujem ťa?’ “)
