Prvú noc sa mi snívalo, že na sídlisku v našom meste vznikla moslimská komunita. Keď som po dlhej dobe prišiel na návštevu k rodičom a venčil som psa, nechtiac, ako to v snoch býva, som sa do tej časti zatúľal. Paneláky vyzerali hrozne. Z okien viseli bizarné koberce a šatky, boli porozbíjané, všetko bolo zapratané, okná plné hláv, zahalených hláv a holých hrudníkov. A do toho môj našampónovaný pes. Nič sa tam nestalo. Ale len keď to zapisujem, mám z toho husiu kožu.
Druhú noc sa mi snívalo, že som v metre. Som v metre a vonku explodovala bomba. Cítim strach, no je zmiešaný so...vzrušením? Možno mám v sebe kúsok nenapraviteľného dobrodruha ako každý chlapec. Alebo mi v tom sychravom svete prišiel aj atentát čiastočne ako vykúpenie? No možno som si len uvedomoval, že je to sen. Že mám možnosť bezpečne ten atentát prežiť. Teroristi podivného vzhľadu, akoby neurčitého, no jednoznačne exotického, mi boli v pätách. Videl som im do tvárí. Zvláštne, že v takej príležitosti si človek všimne okamžite oči. Nezameria sa na účes, zadok, postavu. Vidí len oči. Vidí ich akoby priamo pred sebou, veľké vyzývavé oči, v ktorých je čosi ako...pobavenie? Unikám. Unikol som. Bežím cez modernú metropolu a teroristi sú mi v pätách, no nedočiahnu. Nedostrelia. Na vedľajšej ulici je polícia, no ja, ako to v snoch býva, bežím do tmy.
Tretiu noc sa mi snívalo, že som v mori. Vo veľmi plytkom mori, musím sa plaziť po lakťoch, aby som bol celým telom vo vode. A zrazu počujem krátky arabský výkrik, tie dobre známe slová, akoby išlo o slogan dajakej reklamy. Telo sa mi vo vode spomalene napne, no myseľ je tentokrát striktná - som v mori. V nejakom snovom mori, ktoré však pokojne môže byť v snovej Afrike, kde to proste znamená, že Boh je veľký. Tí ľudia to neprestanú hovoriť pre európsku skepsu. Proste je Boh veľký. Nič viac to neznamená. Napriek tomu sa z mora všetci plazia preč. Plazia sa preč ako smiešne korytnačky, nedokážu vstať, sú príliš pomalí, traja muži v absurdných, geograficko-politicko-spoločensky absolútne nepresne vybájených odevoch bezstarostne prechádzajú po hladine vody. Absolútne ľahučko. Je im absolutne ľahučko. Vtedy pochopím, že mojou jedinou nádejou je...stiahnuť sa do panciera. Preklápam sa na chrbát a čakám. Muž vo farebnom turbane sa na mňa priateľsky usmeje. Chvíľu nado mnou len nehybne stojí. Potom sa ku mne skloní, pobozkáme sa na ústa, necudne, opäť sa zdvihne a venuje mi ďalší úsmev. Potom, potom ide ďalej. Je po všetkom.
Štvrtú noc sa mi nesnívalo nič.
//ďakujem všetkým básnickým súťažiam pre mladých, že som ich nevyhral, ani nezískal žiadne ocenenie, a tak to tu môžem už slobodne publikovať, naďalej bez nároku na honorár a pozvánku na večer víťazov so slávnostným posedením a studeným bufetom//
//ďakujem všetkým básnickým súťažiam pre mladých, že som ich nevyhral, ani nezískal žiadne ocenenie, a tak to tu môžem už slobodne publikovať, naďalej bez nároku na honorár a pozvánku na večer víťazov so slávnostným posedením a studeným bufetom//