/preložené svojpomocne na kolene z anglického originálu/
Hm, myslím, že ma domov vyvrhol. Tie výpadky pamäti a zákazy vychádzania sú ako jazyk proti vypadnutému zubu. Bože, vieš aké je ťažké hovoriť o dni, kedy ťa tvoje vlastné mesto ťahalo za vlasy popri starej väznici, popri školských bránach, popri horiacich torzách vztýčených na žrdi ako vlajka? Keď stretnem ďalších ako ja, rozoznám tú túžbu, tú stratu, pripomienku popola v ich tvárach. Nikto neopúšťa domov, pokiaľ domov nie je v ústach žraloka. Niesol som v ústach tú starú hymnu tak dlho, že už tam nie je miesto pre inú pieseň, iný jazyk, či inú reč. Poznám hanbu, ktorá ťa pokryje, celkom pohltí. V hoteli na letisku som skrčil svoj pas a zjedol som ho. Napchal som sa jazykom, ktorý si nemôžem dovoliť zabudnúť.
Pýtajú sa, ako som sa sem dostal. Nie je to snáď vidno na mojom tele? Líbijská púšť červená telami emigrantov, nafúknutý Adénsky záliv, mesto Rím bez bundy. Dúfam, že tá cesta mala väčší význam ako len prejdené míle, pretože všetky moje deti sú na vode. Nazdával som sa, že je more bezpečnejšie ako súš. Chcem sa s niekým milovať, no moje vlasy smrdia ako vojna, beh a beh. Chcel by som si ľahnúť, no tieto krajiny sú ako strýkovia, ktorí sa ťa dotýkajú, keď si mladý a spíš. Pozri sa na tie hranice peniace v ústach zlomených a zúfalých tiel. Som farba horúceho slnka na tvári, pozostatky mojej matky neboli nikdy pochované. Strávi som dni a noci v bruchu nákladiaku a vyšiel som z neho zmenený. Niekedy mám pocit, akoby na sebe nosil moje telo niekto iný.
Viem len pár vecí, ak mám byť úprimný. Neviem kam idem, to, odkiaľ som prišiel sa tiež vytráca, nie som tu vítaný a moja krása tu nie je krásna. Moje telo spaľuje hanba ne-príslušnoti, moje telo je spaľujúce. Som hriech spomienky, a zároveň absencia pamäte. Sledujem správy a moje ústa sa náhle stanú umývadlom krvi. Tie linky, tie dotazníky, ľudia pri stoloch, vizitky, úrady pre migráciu, tie pohľady na ulici, ten chlad, ktorý sa mi zarýva až do kostí, nočné kurzy angličtiny, tá vzdialenosť od domovu. Ale Alhalmudilah, to všetko je lepšie ako zápach horiacej ženy alebo nákladiak plný mužov, ktorí vyzerajú ako môj otec, ktorí mi trhajú nechty a zuby, štrnásť mužov medzi mojimi nohami, alebo zbraň, alebo sľub, alebo lož, alebo jeho meno, alebo jeho mužstvo v mojich ústach.
Počúvam ich hovoriť choď domov, počúvam ich hovoriť skurvení imigranti, skurvení utečenci. Sú naozaj tak arogantní? Azda nevedia, že stabilita je ako milenka so sladkými ústami so sladkými ústami na tvojom tele v jedinej sekunde ; v ďalšiu už si záchvev ležiaci na zemi prikrytý troskami a starou menou čakajúcou na svoj návrat. Všetko, čo môžem povedať je, že som tiež býval ako ty, tá apatia, tá ľútosť, to nevďačné umiestnenie a teraz je môj domov ústami žraloka, teraz je môj domov hlaveň zbrane. Uvidíme sa na druhej strane.