môj najvýstižnejší životopis:

na okne mám rastliny - 

listy, ktoré keď začnú kvitnúť, tak im tie kvety odstrihnem -

a výber z básní Mily Haugovej. 

toľko ku mne.

bývam v centre

a centrá sú špecifické.

jediné, čo si o nich trúfam vyhlásiť, je, 

že v nich človek nemá na nič čas

-ani na smútok 

odkedy bývam v centre, naučil som sa piť kávu a alkohol každý deň a v akomkoľvek čase, 

za nič z toho nie som rád, ale poručenobohu, čo človek narobí…

a je čas a je nečas 

naučil som sa, že nikdy nebudem nikde načas

a ak náhodou áno, tak tam túžim nebyť

viem, že ak zostanem v posteli,

všetko mi ujde,

no nakoniec mi zas tak nevadí dívať sa na chrbty 

a súťaže

Poviedka, Mladá poviedka, Mliečne zuby, Hviezdoslavov Kubín…

a človek už sa začína pozerať aj po tých Beniakových Chynoranoch, Dilongovej Trstenej a pýta sa sám seba, či by bola veľká prostitúcia, keby jedno ráno nevyliezal opitý z Účka, ale z vlaku smerom na súťaž v prednese duchovnej poézie, a pýta sa sám seba, koľko známych asi tú Súdnu sieň uvidí, ale poznáte to, známi si také veci vždy nejako nájdu…

a ajfony a meky a eplvoče, to je dokopy nejakých 2300, na to musím byť ja v práci 575 hodín, to by som ale nemohol byť patologický odchádzač… ešte sú tu rodičia - jeden mesiac každý, to je celkom veľa času

a je čas a je nečas a je polčas

ale tiež čískejky, ktoré v centre stoja toľko, že za to mám doma-doma celý obed aj s malou kofolou, 

hm, malé kofoly.

malá kofola a polovičná bageta. 

celé dni len švihadlo, betón a slnko.

je náročné uschovať si v centre spomienky,

človek akoby na ne nikdy nemal dosť miesta

niečo musí vyhodiť a občas, v chvate, vyhodí aj niečo, čo by nechcel

a potom sa mu to všetko deje odznova

veľká inventúra deravých spomienok

horúčky

tečúce práčky

slzy

horiace panvice

boľavé zuby

radosti

kde si?

kde je kto?

niekto

ale na druhý deň je vždy lepšie

na druhý deň znamená ísť do školy

stretnúť sa s kamarátmi

niečo si prečítať

niečo vidieť a počuť

niekam ísť

a potom sú dĺžky

a vyhliadky a sny, ktorým sa v centre verí proste ľahšie

to je nesporné

sú prajdy a sú rajdy a k tejto téme viac písať nebudem.

som ja a som cigáň

nepotrebujem domov, to som zistil

môžem kočovať

a skartovať spomienky

aj raz za mesiac

a môžem kráčať a kráčať

to kým môžem, je to fajn.

kým je na to čas.

tyrkysová a introspektívna retrospektíva (ft. Alok Vaid-Menon)

Často si spomeniem na to, ako som si v druhom ročníku na gympli zafarbil vlasy namodro. Nie že by to bol sám o sebe nejaký fantastický zážitok, no s tým obdobím mám spojených niekoľko kľúčových uvedomení a presvedčení o ľudskej rase, minimálne teda o jedincoch, ktorí ma obklopujú, respektíve obklopovali.
Vždy nám niekto hovoril „stredná škola je najlepšie obdobie tvojho života“, a teda mám pocit, že títo ľudia nemohli byť viac vedľa. Pre mňa bol deň, keď som si prišiel po maturitné vysvedčenie jedným z najkrajších za uplynulých 13 rokov. O školách, na ktoré som chodil (myslím základnú a strednú), si myslím, že sú to pomýlené komunistické inštitúcie vnárajúce deti do depresií, deštruujúce tvorivosť. Bum. Samozrejme, je môj zážitok subjektívny a individuálny, a musím povedať aj, že som sa na škole stretol aj so skvelými ľuďmi, s ktorými by som chcel udržať kontakt po zvyšok života, no ich počet je vo výraznom nepomere k tým, na ktorých sa intenzívne snažím zabudnúť. Jasné, že sú pípls, ktorí na školu spomínajú s úsmevom. Ja sa však od väčšiny takto nastavených ľudí cítim veľmi vzdialene, azda preto, že to obyčajne neboli extravagantné buzerantky, precitlivení umelci (nemám rád to slovo, ale je to skratka), depresívni intelektuáli, nešťastné a zranené polosiroty, „snílci“... Takí boli totiž moji priatelia a taký som bol ja. Aspoň spätne tak vnímam svoje vnútro, ktoré zrejme nie vždy korešpondovalo s tým, čo sa dostalo na povrch. Pamätám si, že som sa v škole začal prvý krát cítiť nepríjemne asi v treťom ročníku na základnej, keď sa so mnou moje dve najlepšie kamarátky prestali rozprávať, pretože im ich mamy povedali, že je divné kamarátiť sa s chlapcom.  Pamätám si, ako sme boli na plaveckom výcviku - ošarpaná červeno-oranžová plaváreň (tá farebná kombinácia sa mi nespája s ničím pozitívnym, to na tú budovu rovno môžu napísať „postavili ma komunisti a tí ma aj naďalej držia na nohách“); plaváreň na konci mesta, len tak, pri ceste pred supermarketom; sterilné prostredie a divný zápach; nahá koža, do ktorej ten zápach akoby prenikal, teda aspoň do tej mojej; moja koža mi prišla vždy nahejšia ako koža iných; zrak a sluch ako zaliaty vodou, hoci ešte len kráčam popri bazéne; nemilosrdné slnečné svetlo - nástroj usvedčenia z niečoho, o čom neviem, či som to spravil... Pamätám si, ako mi jedna zakomplexovaná piča v prvom ročníku na rovinu povedala, že neznáša umelcov, a keďže bola táto piča profesorka, tak nás - divadelníkov - vždy strašne dusila. Ale to je len moja optika, keby ste zavolali dievčaťu, čo jej raz za pol roka kúpilo nesku a toffife, a chodila k jej mamičke na manikúru,  naše pohľady by sa zrejme rozišli. Tá istá piča sedela o štyri roky neskôr v mojej maturitnej komisii a pri gratulácii k výsledkom našej skupiny nezabudla podotknúť, že by som to na jednotku nedal, keby som si nevytiahol takú ľahkú otázku.
 Nechcem tu písať o šikane. Nemám pocit, že by som ju zažil, alebo som teda nikdy nemíňal svoj vzácny čas, aby som si niečo také všímal. (#sorrynotsorry) Chcem hovoriť o tom, že keď si človek, alebo možno nie človek, možno len keď som si ja zafarbil vlasy namodro, dostával som sa do situácií, kedy som strácal pocit ľudskej hodnoty. Sám si hovorím, aká blbosť, sú to vlasy, ktoré sú modré - na pár mesiacov, mám 17 rokov a mám modré vlasy, nikto sa z toho neposerie. Nie som žiadny sociálny experiment, som človek, ktorý mal modré vlasy. Ale tam a vtedy, v 35 tisícovom meste, na „elitnej“ strednej škole to neboli vlasy, bola to akási priepustka. Voľný lístok, ktorý som poskytol všetkým navôkol, aby sa ku mne správali ako k nábytku. Neviem, možno som si vlasy po tom farbení umýval tak dlho, že som s prebytočnou farbou zo seba zmyl aj ľudskosť, možno odtiekla niekam preč, ale pre uzavretý systém podzemnej vody a filtrácie mesta som sa ňou o pár týždňov znova osprchoval, neviem. A možno sa vlastne nikto nesprával inak, len tá modrosť rozšírila moju všímavosť.
Keď som prvý krát vošiel do triedy namodro, niekto vykríkol: „on má modré vlasy!“ Vlastne mi to príde spätne smiešne a absurdné, nikto v triede nebol nevidiaci, a keďže som vždy chodil neskoro, každý môj príchod zaregistroval, a zrejme si aj každý všimol, že mám vlasy a že sú modré a že také doteraz neboli. Keď som chodil po chodbách, neznámi ľudia stále zvolávali „on má modré vlasy“, „on nie je normálny“, teda, chápem, že to robili, ale zarážal ma spôsob, akým to robili, akoby som neexistoval, nedali si tú námahu, ktorú prejavili obyčajne, za čias vlasov prirodzených, aby si to povedali, keď zájdem za roh, potichu, oni sa na mňa dívali, vyzerali ako spomalené ryby, ktoré niečo šokovalo - otvorili ústa, ukázali na mňa prstom a zakričali „on má modré vlasy“, ale ja som vedel, že mám modré vlasy.
Keď hovorím „oni“, myslím prevažne ostatných spolužiakov z iných tried, no paradoxne, najväčší rozruch vyvolali modré vlasy medzi profesormi. Raz som triednemu profesorovi povedal o bývalej riaditeľke, že je podľa mňa milá a on mi odpovedal, že by som to netvrdil, keby som vedel, že si ma chcela pre modré vlasy zavolať do riaditeľne, ale údajne jej dohovoril. Môj triedny vždy tvrdil, že je farboslepý, a hoci farboslepý nebol, bola to jeho najlepšia vlastnosť.
Gag celého vtipu s vlasmi sa dostavil, keď som si ich už zafarbil načierno, pretože mi začali vyrastať, a tento prechod nebol esteticky vôbec lichotivý. Takže som sa v škole objavil s vlasmi čiernymi a chodby boli zrazu plné usmievavých profesoriek, na chodbách vládol starý známy všeobecný ruch, minula ma jedna učiteľka, s ktorou som sa ani nikdy nerozprával, neučila ma, nepoznal som jej meno a ona zrejme nepoznala moje, nikdy som si nevšimol, že by mi venovala akúkoľvek pozornosť, no keď ma tentokrát míňala, doširoka sa usmiala, chytila ma za plece a povedala: „No vidíš. Oveľa lepšie.“
Alok Vaid-Menon: Daň ulice*
*túto báseň som napísal ako ponuku pre všetkých, ktorí ma na
dnes na ulici na mňa neznámy muž ukázal prstom a povedal
„čo to kurva je?“
chcel som sa otočiť,
povedať mu, že mám tieto šaty z výpredaja
a toto telo som dostal zdarma,
no som nútený za oboje platiť
pre neho a všetkých jemu podobných
(voľne prebásnené z anglického originálu aktivistu, vizuálneho umelca a performance artistu Aloka Vaid-Menona zo zbierky Femme in Public, ktorá nie je v zozname povinnej literatúry na žiadnej škole )


 ulici obťažujú. Je mi ľúto, že nás učili, že jediný spôsob, 
ako uľaviť sebe, je ublížiť druhému

Warsan Shire: Rozhovor o domove (v deportačnom centre)

/preložené svojpomocne na kolene z anglického originálu/

Hm, myslím, že ma domov vyvrhol. Tie výpadky pamäti a zákazy vychádzania sú ako jazyk proti vypadnutému zubu. Bože, vieš aké je ťažké hovoriť o dni, kedy ťa tvoje vlastné mesto ťahalo za vlasy popri starej väznici, popri školských bránach, popri horiacich torzách vztýčených na žrdi ako vlajka? Keď stretnem ďalších ako ja, rozoznám tú túžbu, tú stratu, pripomienku popola v ich tvárach. Nikto neopúšťa domov, pokiaľ domov nie je v ústach žraloka. Niesol som v ústach tú starú hymnu tak dlho, že už tam nie je miesto pre inú pieseň, iný jazyk, či inú reč. Poznám hanbu, ktorá ťa pokryje, celkom pohltí. V hoteli na letisku som skrčil svoj pas a zjedol som ho. Napchal som sa jazykom, ktorý si nemôžem dovoliť zabudnúť. 

Pýtajú sa, ako som sa sem dostal. Nie je to snáď vidno na mojom tele? Líbijská púšť červená telami emigrantov, nafúknutý Adénsky záliv, mesto Rím bez bundy. Dúfam, že tá cesta mala väčší význam ako len prejdené míle, pretože všetky moje deti sú na vode. Nazdával som sa, že je more bezpečnejšie ako súš. Chcem sa s niekým milovať, no moje vlasy smrdia ako vojna, beh a beh. Chcel by som si ľahnúť, no tieto krajiny sú ako strýkovia, ktorí sa ťa dotýkajú, keď si mladý a spíš. Pozri sa na tie hranice peniace v ústach zlomených a zúfalých tiel. Som farba horúceho slnka na tvári, pozostatky mojej matky neboli nikdy pochované. Strávi som dni a noci v bruchu nákladiaku a vyšiel som z neho zmenený. Niekedy mám pocit, akoby na sebe nosil moje telo niekto iný.

Viem len pár vecí, ak mám byť úprimný. Neviem kam idem, to, odkiaľ som prišiel sa tiež vytráca, nie som tu vítaný a moja krása tu nie je krásna. Moje telo spaľuje hanba ne-príslušnoti, moje telo je spaľujúce. Som hriech spomienky, a zároveň absencia pamäte. Sledujem správy a moje ústa sa náhle stanú umývadlom krvi. Tie linky, tie dotazníky, ľudia pri stoloch, vizitky, úrady pre migráciu, tie pohľady na ulici, ten chlad, ktorý sa mi zarýva až do kostí, nočné kurzy angličtiny, tá vzdialenosť od domovu. Ale Alhalmudilah, to všetko je lepšie ako zápach horiacej ženy alebo nákladiak plný mužov, ktorí vyzerajú ako môj otec, ktorí mi trhajú nechty a zuby, štrnásť mužov medzi mojimi nohami, alebo zbraň, alebo sľub, alebo lož, alebo jeho meno, alebo jeho mužstvo v mojich ústach.

Počúvam ich hovoriť choď domov, počúvam ich hovoriť skurvení imigranti, skurvení utečenci. Sú naozaj tak arogantní? Azda nevedia, že stabilita je ako milenka so sladkými ústami so sladkými ústami na tvojom tele v jedinej sekunde ; v ďalšiu už si záchvev ležiaci na zemi prikrytý troskami a starou menou čakajúcou na svoj návrat. Všetko, čo môžem povedať je, že som tiež býval ako ty, tá apatia, tá ľútosť, to nevďačné umiestnenie a teraz je môj domov ústami žraloka, teraz je môj domov hlaveň zbrane. Uvidíme sa na druhej strane.