Prehliadka dedičných hriechov

Ešte keď som na prvom stupni ZŠ chodil na náboženstvo, povedala raz moja katechétka „...a pán Ježiš za vaše hriechy trestá aj tri ďalšie generácie vašich potomkov, ale za dobré skutky žehná až tisíc!"
Ja som sa spýtal: "A prečo trestá tie tri?..."

 Dieťa navlečené do nevkusného modrého svetra, sa euforicky raduje zo stepovania, o ktoré sa práve pokúša. Buchnáty jeho gumených čižiem o linoleum otriasajú podlahou celej čakárne. Aj vozík, na ktorom sedí dieťa so skromnosťou v očiach nadskakuje. Ani neviem, čo si mám o tom obraze myslieť. Obzerám sa, či ho vidí aj niekto iný, s nádejou, že odkukám jeho reakciu. Neprekvapivo, je však tvár väčšiny ľudí v čakárni osvietená neprirodzeným svetlom ich superských digitálnych hovadín, ktoré sú už ako beztvaré plyšové hmoty v supermarketoch, bez hanby nazývané plyšovými zvieratkami.
Nepredpokladám, že chlapec na vozíčku venuje nejakú pozornosť stepovaniu druhého chlapca. Ale ak by áno, čo by cítil, čo by si myslel? Ako by sa cítil slepý, pozorujúci ostatných ako rozoznávajú farby, ako by sa cítil hluchý, počúvajúci rozbor nejakej skladby a ako by sa cítil nehovoriaci na rečníckom stupienku, hovoriac o názore iných?
Prirodzene. Pretože ak sa naozaj zmierime s bolesťou, bolesť ustane. Ak sa zmierime s mladosťou, zostaneme mladí a ak sa zmierime so smrťou, nezomrieme.
 Nezomrieme? Do elegantnej čakárne sa zhora spúšťa diskoguľa a chlapec vstáva z vozíku a trsá ako o život. Tancujem s ním. Ja, on, stepujúci chlapec a nikto iný. Ostatní sú totiž príliš zahĺbený do smsiek od nariadeného, matky, milenca. Neodsudzujem ich.
 Neodsudzujem ani niektorého z trsajúcich chlapcov...veď aj tak skončíme obaja v pekle.

„Boli sme hladní ešte než sme sa narodili." 

-Fever Ray