Za každý sen odvádzam dane zabúdania na realitu.
Spoznávam te/se -ba.
Zväzujem naše listy
a prefocujem si ich,
keby náhodou vybledli.
a prefocujem si ich,
keby náhodou vybledli.
Dostratena
Nepočúvať okolitý hluk.
Byť ponorený v sebe
ako ponorený v hlbokej vode,
vnímajúc len jej nepriepustnú modrosť,
slyšiac len jej šum
Zabudnúť na tiene,
žiť si ako pod dúhou
Brániť sa zlu,
zapchávať uši, zakrývať oči, hrýzť do jazyka.
Zodpovedne robiť to najlepšie
a pomaly prejsť dostratena.
Dívam sa na lásku a vravím jej „Zavolaj mi pred dvadsiatimi rokmi." Dnes je neskoro. Stromy sú už nahé, aj ja som nahý. Objímam chladné skaly a modlím sa, aby v nebi, alebo kam to pôjdem, bolo tesno. Spotené ruky si zarývam do vlasov, po ktorých zostali len púštne stepy-v mojom srdci, a prechádzam cez hrudník až ku kolenám. Chrbtica sa mi pretláča cez slonovinovú kožu. Nižšie sa už nezohnem. Obraciam sa chrbtom k tvojej čerstvo roztvorenej náruči, na ktorú som tak nekonečne čakal a pomaly, zľahka, vykračujem do vzduchoprázdna.
Pytagorova
Skutočná hĺbka nášho problému je vlastne na povrchu, ukrytá len pod hrdzavou chrastou. Nalepili sme na svoj problém náplasť a čakáme, že sa nejakým zázrakom zrastie s kožou, že to podivné pnutie zmizne.
Každý však vie (a ak aj nie, my dvaja to vieme), že náplasť jedného dňa vyschne a odpadne; o niečo sa zachytí a stiahneme ju dolu; alebo to proste jeden z nás nevydrží a strhne ju-za praskajúceho zvuku, depilujúc naše telo, do očí sa nám nahrnú slzy. Pokropia vyschnutú zem nášho vzťahu a vyvolajú eróziu v našej hĺbke.
Skončíme pochovaní vlastnými telami. Jeden pochovaný druhým. Z našich schránok sa stane domov pre rodinku pavúkov. Pri troche šťastia z nás spravia tienidlá na lampy.
Obávam sa však, že my už spolu nedokážeme ani tieniť.
Nepokrstený
Roman a ja.
Nepokrstený
Roman a ja.
Sme obyčajné jablko a hruška,
obyčajní Adam a Eva,
obyčajní pes a mačka.
Sme protiklady.
Ale sme deti.
A deti si myslia, že mačka a pes sa ľúbia.
Vlastne sa asi naozaj ľúbia.
Prečo by sa inak doťahovali?
Nie sú ľudia, nemyslia.
Ani Roman nebol človek.
Než som prišiel ja.
Nepripisujem si nejakú prehnanú dôležitosť.
Ale je to tak.
Romanizujem svoje polia
a on mi vyká, aby skryl tú podobu.
Oriem na nich malé Romančatá
a on sa mi pri pozdrave ukláňa, aby sa na seba nemusel dívať.
Zašliapavam Romanohmyz
a on obeduje za vrchom stola,
otočený k oknu, aby necítil svoj pach.
Citlivo sa milujem s Romanom.
Bez dotyku.
Agresívne ma trhá.
Nežnosťou.
To nie je úchylné.
Len obscénne.
Každú nedeľu sa Roman (ďalej len "ja") vydáva do kostola. Ja zatiaľ zostávam doma a varím. Alebo tak niečo.
Hoci si ja košeľu zapína až celkom ku krku, a vždy so sebou berie modlitebnú knižku, ja viem, že sa do kostola chodí kurviť. Kvôli nemu tam chodí tak veľa vyfintených Romanov. Farár mi to zavolal. Nevie si rady.
„A čo som, jeho matka?" rozčuľujem sa, no hneď beriem kľúče od auta a vôdzku. Plyn nechávam zapnutý. Nejaký neznámy Roman stojí na balkóne a pri rannej cigaretke na mňa upiera pohľad, akoby plánoval moju smrť. Aj s ním ja spal. A teraz sa ma zo žiarlivosti pokúsi zabiť.
„Nechaj si ho, bezďák. Obaja ste bezďáci," kričím a ukazujem prostredník. Zvláštne. Toľko sódy a ešte som neodletel. Chce to hélium. A arzén.
Ja vychádza z kostola rozcuchaný a napochytre si zapína rázporok.
„Ty vydrbaná vyžla," šomrem akoby pre seba a približujem sa k nemu s obojkom v rukách. Neviem, či sa ešte unúval vôbec povedať ošúchané „Nie je to tak ako to vyzerá," každopádne ja som to počul a to ma nasralo ešte viac. Prečo dopekla sa nepredáva extra sýtená minerálka?
„Mal by si ísť pomalšie," protestuje ja ustráchane zo sedadla spolujazdca keď už sme v aute.
„Ticho," zahriakam ho a tlačím mu hlavu pod volant. Veziem nás na separáciu.
Ľudia sú rôzni, ale nakoniec sú to všetci Romanovia.