V živom plote Fildiemayerovcov, zo strany suseda-pána McObrama je včelie hniezdo. Obrovitááánske. Bzukot je taký hlasný, že ho počuť až do Klarisinej izby-a tá je teda pekne ďaleko! Ujo Fildiemayer-Klarisin ocko sa už znova háda s pánom McObramom, aby s hniezdom niečo urobil, ešte než sa "deťom" niečo stane. Neviem, koho myslí tými "deťami". My s Klarisou sme už veľkí dobrodruhovia. A dnes sa im to chystáme dokázať!
Ja a Klarisa sedíme na studenej drevenej podlahe Klarisinej izby, ktorá je celkom hore, v kedysi červej izbe, s výhľadom na maštaľ a so zvukovou kulisou "pre deti nebezpečných ôs". Klarisa už asi 20 minút kreslí na veľký kus látky rúžom tety Fildiemayerovej podrobnú mapu našej trasy a zdôvodňuje mi jednotlivé kroky postupu rôznymi fyzikálnymi zákonitosťami. Nerozumiem jej ani slovo, no napriek tomu nadšene prikyvujem.
Ja a Klarisa sedíme na studenej drevenej podlahe Klarisinej izby, ktorá je celkom hore, v kedysi červej izbe, s výhľadom na maštaľ a so zvukovou kulisou "pre deti nebezpečných ôs". Klarisa už asi 20 minút kreslí na veľký kus látky rúžom tety Fildiemayerovej podrobnú mapu našej trasy a zdôvodňuje mi jednotlivé kroky postupu rôznymi fyzikálnymi zákonitosťami. Nerozumiem jej ani slovo, no napriek tomu nadšene prikyvujem.
,,Tak fajn, prines vozík." povedala a začala sa hrabať v truhlici, v ktorej mala hračky. Vyšiel som z jej izby a po špičkách som prešiel do náprotivnej miestnosti. Netrvalo mi dlho a našiel som tam zaprášený červený vozík-akoby fúrik s troma kolesami. Sotva sa mi ho podarilo dotiahnuť do Klarisinej izby, bol naozaj ťažký.
"Myslím, že to nezvládne." povedal som a ukázal na chýbajúce koleso.
Klarisa sa na mňa len usmiala a z truhlice vytiahla dve prilby a koleso, ktoré bolo presne také isté ako tie tri na vozíku.
"Vezmi tú tašku!" prikázala mi Klarisa a začala pracovať na spojazdnení vozíka. Keď som sa k nej vrátil s ruksakom v ruke, vozík už bol pripravený a Klarisa ho akurát priväzovala k neeeskutočne dlhému lanu, ktoré mal jej otec v stajni. Včera večer sme ho sem prepašovali. Na takúto misiu sa predsa treba poriadne pripraviť. Klarisa mi podala prilbu a nadšene sa na mňa usmiala.
"Poďme na to!" tľapli sme si a nasadili sme si prilby. Zvonka sa dunivo ozýval bzukot včiel, nejaká hudba a nadávky uja Fildiemayera. Niektorým z nich som ani nerozumel a to už mám 5 rokov. Sadli sme si na vozík. Ja dopredu, pretože som chlapec a Klarisa s ruksakom dozadu.
"Môžem sa vykašľať na váš krík!" ozývalo sa zdola.
"Tri, dva jedna!" odpočítavala Klarisa. Ešte sa len nadychovala, aby zakričala "štart", keď už sme sa obaja odrazili nohami od schodu za nami. Spustili sme sa na vozíku dolu dlhými schodmi, ktoré kočili pred otvorenými dverami do záhrady.. Srdce mi bilo ako o život. Obaja sme naraz začali kričať. Keď sme boli asi v polovici, uvedomil som si, že vozíkom akosi príliš hádže. Cítil som, ako ma silné údery o schody pichajú až v rebrách. Vyrazil som si niekoľko zubov a po chvíli sa môj i Klarisin smiech zmenil na panický krik. Leteli sme von obrovskou rýchlosťou. Vozík vrieskal pod našou váhou. Bolo počuť lámajúce sa drevo schodov. Nadávky stíchli. Pochybujem, že by to bolo možné, ale zdalo sa mi, že aj bzukot včiel. Zleteli sme zo schodov a vo vzduchu sme preleteli až na dvor záhrady. Zahmlievalo sa mi pred očami. Vozík vôbec nespomaľoval. Na chvíľu akoby sa celé to dianie zastavilo. Počul som svoj a Klarisin krik, lapanie po dychu jej rodičov, zahrmenie pána McObramu, aj bzučiace včiel. Keď konečne dopadol na zem,narazil vozík o kameň vyčnievajúci z pôdy a koleso, ktoré naň Klarisa nedávno namontovala, odletelo. Leteli sme však ďalej. Z úst mi tiekla krv. Asi som si odhryzol kúsok jazyka. Zľakol som sa, že vozík poletí dolu svahom a my skončíme v rieke.
Zrazu však vozíkom silno trhlo a ja som vyletel von. Tvrdú zem som cítil na celom tele a pád mi vyrazil dych. Udrel som sa do hlavy, v ktorej mi príšerne nahlas dunelo. Ešte než som stratil vedomie, som si všimol, že Klarisa sa udržala vo vozíku, ktorý našponované lano zatočilo prudko doľava. Klarisa tvrdo narazila na živý plot. Včely bzučali stokrát hlasnejšie. Počuť Klarisin plač. Dopadla rovno na včelie hniezdo v živom plote. Krátko nato prišla na záhradu pani so striebristým leskom v očiach. Bzučanie včiel prehlušilo krik Fieldiemayerovcov, aj samotnej Klarisi. Pani sa usmieva a čaká...
"Myslím, že to nezvládne." povedal som a ukázal na chýbajúce koleso.
Klarisa sa na mňa len usmiala a z truhlice vytiahla dve prilby a koleso, ktoré bolo presne také isté ako tie tri na vozíku.
"Vezmi tú tašku!" prikázala mi Klarisa a začala pracovať na spojazdnení vozíka. Keď som sa k nej vrátil s ruksakom v ruke, vozík už bol pripravený a Klarisa ho akurát priväzovala k neeeskutočne dlhému lanu, ktoré mal jej otec v stajni. Včera večer sme ho sem prepašovali. Na takúto misiu sa predsa treba poriadne pripraviť. Klarisa mi podala prilbu a nadšene sa na mňa usmiala.
"Poďme na to!" tľapli sme si a nasadili sme si prilby. Zvonka sa dunivo ozýval bzukot včiel, nejaká hudba a nadávky uja Fildiemayera. Niektorým z nich som ani nerozumel a to už mám 5 rokov. Sadli sme si na vozík. Ja dopredu, pretože som chlapec a Klarisa s ruksakom dozadu.
"Môžem sa vykašľať na váš krík!" ozývalo sa zdola.
"Tri, dva jedna!" odpočítavala Klarisa. Ešte sa len nadychovala, aby zakričala "štart", keď už sme sa obaja odrazili nohami od schodu za nami. Spustili sme sa na vozíku dolu dlhými schodmi, ktoré kočili pred otvorenými dverami do záhrady.. Srdce mi bilo ako o život. Obaja sme naraz začali kričať. Keď sme boli asi v polovici, uvedomil som si, že vozíkom akosi príliš hádže. Cítil som, ako ma silné údery o schody pichajú až v rebrách. Vyrazil som si niekoľko zubov a po chvíli sa môj i Klarisin smiech zmenil na panický krik. Leteli sme von obrovskou rýchlosťou. Vozík vrieskal pod našou váhou. Bolo počuť lámajúce sa drevo schodov. Nadávky stíchli. Pochybujem, že by to bolo možné, ale zdalo sa mi, že aj bzukot včiel. Zleteli sme zo schodov a vo vzduchu sme preleteli až na dvor záhrady. Zahmlievalo sa mi pred očami. Vozík vôbec nespomaľoval. Na chvíľu akoby sa celé to dianie zastavilo. Počul som svoj a Klarisin krik, lapanie po dychu jej rodičov, zahrmenie pána McObramu, aj bzučiace včiel. Keď konečne dopadol na zem,narazil vozík o kameň vyčnievajúci z pôdy a koleso, ktoré naň Klarisa nedávno namontovala, odletelo. Leteli sme však ďalej. Z úst mi tiekla krv. Asi som si odhryzol kúsok jazyka. Zľakol som sa, že vozík poletí dolu svahom a my skončíme v rieke.
Zrazu však vozíkom silno trhlo a ja som vyletel von. Tvrdú zem som cítil na celom tele a pád mi vyrazil dych. Udrel som sa do hlavy, v ktorej mi príšerne nahlas dunelo. Ešte než som stratil vedomie, som si všimol, že Klarisa sa udržala vo vozíku, ktorý našponované lano zatočilo prudko doľava. Klarisa tvrdo narazila na živý plot. Včely bzučali stokrát hlasnejšie. Počuť Klarisin plač. Dopadla rovno na včelie hniezdo v živom plote. Krátko nato prišla na záhradu pani so striebristým leskom v očiach. Bzučanie včiel prehlušilo krik Fieldiemayerovcov, aj samotnej Klarisi. Pani sa usmieva a čaká...
Neviem povedať čo konkrétne, no na včelích plástoch ma od detstva čosi desilo. Viac ako na včelách a úľoch dokopy. Symetrickosť tých "buniek" mi vyvoláva husiu kožu
Svoje názory na poviedočku kľudne hádžte do komentárov, len nie celou silou, sú ľahko zraniteľné.
Veľa bzukotu do vašich dní a nocí,
prajem JA :)