Koža

Pokojne by som do ruky chytil akýkoľvek hmyz, hada, pavúka, odpad, zvratky či výkaly. Bez problémov by som plával v krvi, moči, bahne, zjedol čokoľvek živé aj rozkladajúce sa, neváhal by som obliznúť citrón, prach, pleseň, škriabal by som nechtami po tabuli celé hodiny, odhryzol by som aj z plechu, no nikdy-nikdy, nikdy, nikdy-by som sa nedotkol ľudskej kože. P-o-k-o-ž-k-y. Možno to znie nezmyselne, ale skúste sa zamyslieť! Predstavte si neporušenú ľudskú kožu-najväčší orgán vašich tiel ako balón napustený vzduchom, nič neobaľuje, len sa tak vznáša, udržiavajúc tvar vášho tela. Je všade vôkol vás. Na každom milimetri vášho tela. Často počúvam ako hovoríte "Dotkol sa mojej ruky," "Chytil ma za stehno," "Dal som jej ruku na zadok," lenže v skutočnosti váš dotyk pohltí tá ohavná nepriepustná membrána, ktorá je svedkom všetkého čo nami prejde. Koža pohlcuje, prijíma a odovzdáva to, čo patrí nepochybne nám!

Napriek tomu, že už dávno som zvlečený z kože, mi pomyslenie na dotyk ľudskej pokožky-jej jemných chĺpkov, mikroskopických nerovností a pórov plných nečistôt, spôsobuje dodnes husiu kožu. Predpokladám, že som sa nejakej kedysi dávno dotkol, no tú trýznivú myšlienku som sa tak intenzívne snažil vytlačiť z pamäti, až nakoniec naozaj zmizla. Odvtedy, ako som prvý krát pocítil na vlastnej koži odpornosť kože, som sa však už isto nikdy k žiadnej ani nepriblížil. Nehladím seba, ani iných, neprikladám si ruky na tvár, neškrabem sa, nezohrievam si ruky trením keď mi je zima, nedotýkam sa kože. Prinajmenšom by som sa pogrcal. 

Pred pár dňami, v bezpečnej vzdialenosti od mojej kože, pri pohľade do zrkadla, som si však ešte stále nepripadal ako ja. Ešte vždy vo mne pretrvával pocit, že som obalený pozlátkom, ukrytý pred realitou a zároveň mi pach môjho mäsa dvíhal žalúdok. Toto nemôžem byť ja. Akoby ste sa stále nemohli dotknúť mňa, len môjho nechutného odpudzujúceho mäsa, šliach a svalov. A tak som začal strhávať aj tie. Na chvíľu som spokojný.

Naturalia non sunt turpia

Prirodzené nie je nemravné.