V jeden deň, každý prestupný rok na Svätojánsku noc, sa salemské sestry stretnú na najvyššom kopci pôdy, na ktorej pred mnohými rokmi vysoký plameň zahalil telá ich pramatiek do smrtiaceho závoja a zanechal na ich pamiatku len dymiaci popol, aby si uctili svoj pôvod. Ťažko povedať, či dobrovoľne. Sila, ktorá ich sem ťahá, je ako inštinkt sťahovavých vtákov. Dovlečie ich sem ako na vôdzke uchytenej o ich rebrá z akéhokoľvek kúta sveta, toto je ich Rím a v tomto čase ich akákoľvek cesta, na ktorú sa vyberú, zavedie práve sem. Na miesto, kde v túto vzácnu noc ešte vždy počuť výkriky a plač, ale aj preklínanie, žalmický spev či modlitby horiacich hrdiel, pod ktorými pulzovala krv namiešaná v kotle protivníka Baránkovho. Nevedno odkedy sa potomkyne prvej salemskej hriešnice na týchto miestach stretávajú, no isté je, že tak bude, až kým posledná z nich nepominie.
Všetky ženy prídu v túto noc v čiernych voľných šatách, s veľkými závojmi, plášťami, či vlečkami, počkajú až sa na oblohe rozsypú hviezdy a zapália obrovskú vatru. Svojím spevom a tancom potom žehnajú salemským ženám, ktoré kvôli bosoráctvu, ale často aj bezdôvodne vzbĺkli na hranici, boli popravené, či utopené. Len zriedkakedy počas roka na toto miesto vkročí noha obyčajného človeka, nie to ešte pobožného. Navôkol nie je nič videnia hodné. Teda okrem rituálov tejto noci, v ktorú však na tieto kopce nepríde nikto, nedokáže prísť nikto, kto nie je potomkom žien paktujúcich s rohatým.
***
V ten večer vypila o trochu viac, ako sa patrí.
„No a čo?! Veď mám tridsať. Veď ja už som stará pi...," nestihne dopovedať, lebo ju napne. Najlepšia kamarátka by jej držala vlasy. Keby tu bola. A keby nejakú mala. Vlastne sa až sem doviezla sama autom, v takomto stave odšoférovala prekvapivo ďaleko, možno ďalej, ako za plného vedomia, no pred chvíľou dostala mikrospánok a vletela do poľa. Spokojne vystúpila zo zažltnutého auta a s fľašou v ruke, za sprievodu vlastného hlasu, prepletá nohami a občas sa pridŕža rukami, bez vytýčeného cieľu smerujúc nikam. Nerobí si starosti ani s tým, že ju nikto nepočúva, porozpráva sa pokojne aj sama.
"Mala si sa na to vykašľať, Emma. Mala si... Ale ty sa nevoláš Emma." nezrozumiteľne habká a cíti sa oveľa spokojnejšie, keď stúpa do kopca, čo však jej telo niekoľko krát nebezpečne nahne dozadu.
„Mala si odísť, keď ťa Fridgald volal. On ťa volaaal... Počuj a kde si si nechala nohavičky?" rozchichoce sa. Jej smiech preruší svetlo, ktoré uzrie v diaľke.
„A kde je výťahová hudba? Chcem reklamovať nebo. Na to nemáte právo." hovorí hrubým nezrozumiteľným hlasom. Potom sa bosými nohami, potkýnajúc sa na každom kroku rozbehne za zdrojom svetla. To sa zväčšuje, čím bližšie sa k nemu priblíži. Alebo to spôsobuje ten alkoholový opar?
„Dobrý večer, dámy? Poznáte Fridgalda?" hovorí prerývane. Z behu cez kopce je celá zadychčaná. Obrovská ohnivá vatra ešte znásobuje brnenie v jej hlave, ktoré jej spôsobuje nemalé ťažkosti s rovnováhou. Ženám, ktoré sú zahalené ako nejaké Indky síce nevidí do tvárí, no cíti na sebe ich pohľady a zdá sa jej, že ich pri niečom vyrušila.
„Je to taký," strácajúc vedomie zašomre „kurevník."
„Je to taký," strácajúc vedomie zašomre „kurevník."