Smelo stáť na prahu ďalších dverí a dúfať, že jahňady topoľov bolesti tu ešte neboli opelené. Od chvíle, keď som zistil, že zahubím seba, zradím priateľa alebo zraním milenku, však prešlo dosť času na to, aby som stratil ilúzie a zmieril sa s každodenným hrdelným krikom utopeným do vankúša. Miestnosť, ktorej prah som prekročil takmer bez váhania, je diablovou kanceláriou, lesom, aj kúpaliskom zároveň. Jej lascivita je do očí bijúca. Usádzam sa do mäkkého koženého kresla v drevom obloženej kancelárii a predo mnou leží papier s perom a miska pistácií. Oproti mne ticho praská drevo v kozube. Papier a pero položím vedľa seba, zatiaľ čo misku si pokladám do lona. Počas toho, ako pomaly rozlúskavam jednotlivé oriešky a v ich škrupinkách márne hľadám ihlu, ktorou by som mohol ušiť záchranný čln pre nás troch, niekoľko ráz napíšem na papier trochu roztrasene meno a rýchlo ho preškrtám. Iste, zakaždým píšem to isté meno, ale neustále mám pocit, že by to mohlo byť inak. A už keď tomu pocitu začínam naozaj veriť a zároveň rozlúskavam posledný pistáciový oriešok, dvíham sa a papier, s jasne napísaným menom hádžem do náprotivného kozubu, v ktorom okamžite vzbĺkne fialovým plameňom. Neviem, či mám dosť času, ale som neoblomne odhodlaný, dať si ešte cukrovú vatu v stánku kúpaliska.
Prechádzam temným lesom a premýšľam. Veď jeden z nás dnes zomrie! Pre istotu ešte raz prepočítavam naše dobré skutky na prstoch, no keď tento raz prehrávam ešte výraznejšie, rýchlo pristúpim k stánku.
Ružovú, odpovedám na otázku predavača cukrovej vaty, spoza ktorého chrbta sa na mňa škerí nablýskaná kosa. Možno by sa dal čln ušiť práve ňou. To sa však ja už nikdy nedozviem. Akonáhle naposledy vydychujem, priateľ sa vrhá po milenke a hlučne sa spolu milujú pred zrakmi dojatých divákov. Tí pripínajú na moje chladné telo gombík poctivého občana. Pochovať ma zabudli.
