V našej krajine nie sme dobrí ku zvieratám.
Pes je pes, čo na tom, že sedí a
prosí či skáče cez oheň; a medveď
na bicykli vás chce stále zožrať.
Z mojej straty ilúzií, myslím vidíte,
že mám isté skúsenosti-takže keď vám poviem,
že tento príbeh ma rozrušil, neignorujte ma.
Je ťažké naučiť hrocha tancovať.
Chce to večnosť. Nerastú na stromoch
a kúpa takého hrocha znamenala, že náš skromný cirkus
si ďalší rok vystačil so zamoleným levom
a predal dva spievajúce tulene. Keď prišiel,
náš hroch, žral ako posadnutý.
A to sranie! V jednom kuse hnačky, zúrivo pritom
kmital chvostom a všade to rozprskával.
Musím priznať, že som ho hneď chcel predať
alebo premeniť na exotické koše na papier.
Nikoli však usúdil, že sa to naučí. Deň čo deň,
a niekedy aj noc čo noc sme počúvali
Tanec Cukrovej víly (s bičovým
obligátom), ako švitorí z jeho stanu, a Hýb sa!
Hýb sa!, kým on poskakoval po slame,
akoby mu horeli šľapaje. Hroch schopný úsudku
si zaiste pomyslel, že sa zbláznil, takže podľa mňa
asi z ľútosti ho začal napodobňovať-
učil sa nemotorne bokom poskakovať, šuchtavo sa otočiť
a triumfálne sa skydnúď (jeho úklon).
Takto to aspoň vyzeralo,
keď prvý raz tancoval pred publikom-
v jeden letný večer v akomsi zapadákove,
ktorý sme našli náhodou na predhorí,
teplý vzduch s vôňou chmeľu, plný komárov vial
popod zvinuté dvere stanu
a ľudia boli ohromení tým poskakovaním, otočením
a skydnutím, ktoré sme my pokladali za nič,
no im pripadali ako zázrak.
Možno aj bol. Dozaista ho všetci milovali, dokonca aj keď sa leto skončilo a my sme sa vrátili vystupovať domov, do hlavného mesta, kde sme na zázraky zvyknutí. Na premiére pod hviezdami v parku exceloval pred prezidentom a na sekundu, myslím, sa na bucľatých zadných labách dokonca aj dvihol.
Nato Nikoli povedal, že nie je do tohto sveta
nadlho, a hoci mal pravdu, jeho filozofia
nestačila zabrániť, aby mu od požiaru, ktorý zachvátil raz v noci začiatkom nového roka hrochovu ohradu
a upálil ho, nepuklo srdce.
a upálil ho, nepuklo srdce.
Žijeme v krajine, kde sa zvieratá veľmi nerátajú,
ako som už povedal. Ale památám sa, ako sa vtackal do mojej
dodávky,
keď uhasili plamene a obrovská zdochlina šla, kam šla, chytil ma za plece,
naklonil sa blízko ku mne v žltej žiare mojej vratkej petrolejky a povedal:
Viem, samozrejme že bol zbytočný ten jeho tanec.
Viem, samozrejme že bol zbytočný ten jeho tanec.
Viem. Ale Boh nad tým bol nádherný!
Nádherný! Boh!-alebo také čosi.
Nádherný! Boh!-alebo také čosi.
Túto báseň poznám asi rok, no nikdy som ju nepočul celú. Pár veršov z nej sme použili v jednej pohybovej improvizácii, tak trochu vytrhnutých z kontextu, no už v tedy som z nej cítil niečo výnimočne fascinujúce a krásne. A teraz sa ku mne dostala, aby som na nej pracoval.
Tancujúci hroch je jedna z básní, ktorú čím viac krát prečítate, tým hlbšie vo vás zaznie jej jednoduchý a zároveň ohromujúci odkaz. Pracujem na nej už asi 2 alebo 3 mesiace a musím povedať, že ma stále prekvapuje, stáva sa pre mňa hlbšou a osobnejšou. Hoci sa to možno nezdá, nie je to ľahká vec a v poslednej dobe som z nej bol dosť v strese. Nebol som si istý tou básňou, sebou, myšlienkami, pocitmi, kompozíciou, asi ničím.
Keď som ju dorecitoval na "predpremiére", bol som dojatý, ako ma tých pár ľudí (ale za to celkom skúsených) počúvalo a keď som si uvedomil, že sa ich to dotklo, nabehli mi na tele zimomriavky. Len ťažko by som sa pustil do rozboru a obhajovania, no nikto to odo mňa nechcel. Profesorky zo stredných škôl, dramaťáci, aj vedúca workshopu, boli ticho. A ja som sa neuveriteľne hanbil a chcelo sa mi plakať od dojatia. Viem, že to dokážem aj lepšie, nie všetko vyšlo, no tých ľudí sa to každopádne dotklo, čo je mojím jediným najúžasnejším želaním. Nič viac nepotrebujem. Ani ohromiť, ani obdivovať, len zažiť ten pocit, ktorý je v dnešnom svete (klišé) tak nevídaným. Dotknúť sa asi 15 ľudí, na pár sekúnd v nich zanechať nejaký pocit a donútiť ich len málinko uvažovať, je heroický výkon, niečo úžasné a výnimočné. Ďakujem, vaša otvorenosť mi splnila sen :)
Keď som ju dorecitoval na "predpremiére", bol som dojatý, ako ma tých pár ľudí (ale za to celkom skúsených) počúvalo a keď som si uvedomil, že sa ich to dotklo, nabehli mi na tele zimomriavky. Len ťažko by som sa pustil do rozboru a obhajovania, no nikto to odo mňa nechcel. Profesorky zo stredných škôl, dramaťáci, aj vedúca workshopu, boli ticho. A ja som sa neuveriteľne hanbil a chcelo sa mi plakať od dojatia. Viem, že to dokážem aj lepšie, nie všetko vyšlo, no tých ľudí sa to každopádne dotklo, čo je mojím jediným najúžasnejším želaním. Nič viac nepotrebujem. Ani ohromiť, ani obdivovať, len zažiť ten pocit, ktorý je v dnešnom svete (klišé) tak nevídaným. Dotknúť sa asi 15 ľudí, na pár sekúnd v nich zanechať nejaký pocit a donútiť ich len málinko uvažovať, je heroický výkon, niečo úžasné a výnimočné. Ďakujem, vaša otvorenosť mi splnila sen :)
Jeden čas som sa nevedel dostať k predlohe a autorovi tejto básne, pamätal som si ju len tak, ako ju recitujem. Keď som hľadal v Googli, vyhodilo mi len "nažehlovaciu unisex nálepku s tancujúcim hrochom". Facka.
Dovi dopo hippo :)