Obchod s (belostným) bielym mäsom...

Anne Geddes je austrálska fotografka, ktorá sa preslávila roztomilými fotografiami bábätiek v zvieratkovských kostýmoch, detičiek obklopených kvietkami alebo fotkami vyjadrujúcimi lásku medzi rodičmi a dieťatkom. Proste krása. (Áno, tiež mi napadlo, či to nie je pedofília). Každopádne, tie fotky sú absolutely cute :). Podľa týchto fotografií sa (neprekvapivo, veď treba vyťažiť maximum) vyrábajú rôzne kalendáre, puzzle, fotoalbumy,... a bábiky. Bábiky. Bábiky od Anne Geddes. Práve tieto umelohmotné zlatúchy sú poháňajúcou problematikou pre tento článok.

V jedno chladné popoludnie som bol s mankou (zaužívaný nickname ženy, ktorá ma priviedla na svet-a teda má to najsamúžasnejšie dieťa z radu jednorohých O:) ) v Tescu na rutinnom nákupe potravín. Manke napadlo, že by sme mohli ísť na povianočnú návštevu k mojej strynej, a že teda kúpime jej dietkam radostným nejakú drobnosť. Vybrali sme sa do oddelenia hračiek-moja obľúbená zóna-a pokúšali sme sa niečo vybrať môjmu päťročnému bratrancovi. Hádzal som stovky parádnych nápadov, ale poznáte matky. "Nie, veď to je taká hlúposť...Čo si?!....Pre päťřočného chlapca?!...". Tak sme bezradne blúdili farebnými regálmi a preberali sme plyšové hnusy, ktoré sa ani zďaleka nepodobajú na žiadne zvieratko, keď som to zbadal. Nedokážem opísať, čo sa vo mne v tej chvíli udialo. Myslím, že sa mi rozvibrovala hrudná kosť a prevrátil žalúdok. To všetko si však ani zďaleka nevyslúžilo moju pozornosť natoľko, ako roztomilučké tučnučké dieťatko s ružovými líčkami v lienkovskom kostýme, zabalené v papierovej škatuli. Stavím sa, že v mojich očiach tancovali svetlušky. Asi by som začal kričať alebo plakať (zrejme oboje naraz), lenže som si nevedel spomenúť, ako rozkmitať hlasivky. Prosil som manku, aby mi ju kúpila, ale ona hneď že nie, nie, nie, teraz vyberáme bratrancom. Okamžite mi bolo jasné, že tu sa pochopenia nedočkám, a tak som si sladulinké dieťatko odfotil a ešte v ten deň som ho ukázal svojej elfskej kamarátke. Tá si ho okamžite zamilovala a na ďalší deň, sme si išli každý jedno dieťatko kúpiť. Cestou sme si vizualizovali radostné chvíle, ktoré s nimi strávime, šťastné roky, počas ktorých budeme tých anjelikov vychovávať a ako ich budeme brávať na preliezky, zakazovať im papať so špinavými ručičkami a budeme sa s nimi vyvaľovať na rozkvitnutej lúke. Doslova sme jasali. Jasali, smiali sa, tešili a boli sme taaaakto nedočkavý. Akonáhle sme vtrhli do Tesca, vybrali sme sa za nimi a bola to láska na prvý pohľad. Dve najkrásnejšie detičky na svete. Lienka a motýlik. Už sme ich driapali a rozbiehali sa k pokladni, keď sme uzreli číslicu, ktorá do našich snov vrazila ako ostnatá demolačná guľa s polonahou Miley Cyrus. Jedna bábika stála 30€! Chvíľu sme uvažovali, ako takú zapeklitú situáciu vyriešiť, obetovať toľko peňazí je pre dvoch študentov nepredstaviteľné. Iste, napadlo nám, že by sme si kúpili jednu spoločnú, ale hneď nám bolo jasné, že by to nefungovalo a z toho dieťatka by (prinajlepšom) zrejme vyrástlo čosi neskutočne zvrátené. Zachovali sme však chladnú hlavu a vybrali sme sa do Dráčika, či tam náhodou nebudú bábiky Anne Geddes lacnejšie.

V Dráčiku pri prehrabávaní sa stovkami umelohmotných bábik, sme narazili na niekoľko naozaj znepokojujúcich objektov-naľavo zákerne vyškerená plastová vrahyňa àla Chucky, napravo bábätko vymaľované ako dajaká fuchtľa, ktorá vás nabáda, aby ste jej zdvihli šaty a stlačili bruško, na čo ona kričala "už ne, už neee!" a nakoniec-najväčší hnus. Umelohmotné dieťatko s normálnymi pohlavnými orgánmi, zabalené iba v nejakom celofáne ako dajaké kurča! Uznajte, nie je to strašné? Ako to môžu predávať?!... Každopádne naše vytúžené dietky v Dráčiku nemali.
Do Tesca sme sa vracali s jasným plánom-ak nemôžu ísť detičky s nami, zostaneme tam my s nimi. Keď aj navždy. Chceli sme si v Tescu rozložiť nejaké spacáky a byť tam s našimi zvieratkovskými ratoliestkami po zbytok života. Sotva sme však boli v ich tesnej blízkosti, začalo nás to zvádzať, aby sme si ich kúpili. Boli sme však silní a odišli sme. Resp. ja som bol silný a kamarátku ležiacu na zemi a utápajúcu sa v slzách, som cez celé Tesco dotiahol k východu. Potom sme si sadli na trávnik pred Tesco, zajedali smútok, plakali a nadávali na "vesmírnu veľkorysosť." Niekde tam, sa utvoril náš posledný-záchranný plán, ktorý bol ako posledná nevypálená žiarovka v majáku našej nádeje.
„Pôjdeme do mesta a predáme naše mladé belostné nepoškvrnené telá nejakému starému boháčovi a on nám za odmenu kúpi detičky." vyslovila moja elfská kamarátka. To už sme sa stavali na nohy a vyrážali sme do centra zahaleného nočným oparom.
Bohužiaľ, naše čerstvé mäsko je pre chabrať tunajšieho obyvateľstva príliš dobré, a tak sme sa vrátili domov s pocitom neúspechu a zlyhania. 

Ešte stále nemôžem uveriť, že som prišiel domov bez dieťatka. Bolesť, ktorú ešte vždy cítim, je na hranici fyzična. Nádej nás však neopúšťa. Nás nikdy! Hľadáme bračekov a sestričky týchto bábik na internete a veríme, že jedného dňa získame naše vytúžené detičky. Vráťte nám naše dieťa! /v pondelok o devätnástej, na Markíze-turutuntuntúúún/.

    Jedna z mnohých kwááášnych fotiek od Anne Geddes.

Jedna z mnohých ohavností, ktoré ponúkajú v hračkárstve

    Jedna z mnohých bábik kolekcie, ktorá vo vás prebudí rodičovský cit

Mundus vult decipi ergo decipiatur
Svet chce byť klamaný, nech je teda klamaný